VEĽKÉ TERIAKOVCE. Byť bačom, to veruže nie je med lízať. Práca na salaši je poriadnou drinou. Mladých už veľmi nezaujíma. Potvrdil to aj bača zo Salaša pod Maginhradom, ktorý bol uplynulú sobotu (21. 10.) dejiskom Slovenského mitrovania.
Štefan Hruška z Veľkých Teriakoviec je bačom už pätnásty rok. Spolu s kamarátom, rovnako bačom, má na starosti početné stádo oviec, ktoré spása lúky v okolí Salaša pod Maginhradom. Vlastní ich spoločnosť Keľo a synovia, zaoberajúca sa poľnohospodárstvom, lesným hospodárstvom a chovom oviec Keľo.
Čo sa kachliar z Brdárky naučil od Siouxov Čítajte „Máme na starosti štyristo dojných oviec a takmer tisícku, ktorá sa chová na mäso,“ ozrejmil Hruška. Na otázku, či je na Slovensku dosť bačov, má jednoznačnú odpoveď. „Ale kdeže. Málo. Mladých ľudí táto práca už dávno nezaujíma.“ On sám skončil poľnohospodársku školu vo Zvolene. „Myslím, že teraz je bačovská škola v Liptovskom Hrádku,“ podotkol s tým, že na salaši sa pracuje každý deň, či je piatok, a či sviatok. A ráno si treba poriadne privstať. „O tretej ráno už treba byť na nohách, pretože o siedmej nás už naháňa mliekar,“ prehodil s úsmevom Hruška.
Bača musí byť v strehu aj počas pasenia. Zálusk na jahňacinku si neraz spravia predátori.
„Pred dvoma rokmi nám tu šarapatil medveď. Ešteže nám neroztrhal aj baču, ktorý je dnes už na dôchodku. Ocitol sa na päť metrov od maca. Myslel si, že sa ovca zamotala do kríka, a to si už medveď na nej pochutnával,“ spomenul Hruška, ktorý sa síce s medveďom nestretol, zato vlka už videl. Pri pasení mu pomáhajú verné borderské kólie. „Počúvajú ma na slovo. Stačí sa na ne pozrieť, písknuť a hneď vedia, čo majú robiť.“
Na Salaši pod Maginhradom rozvoniavajú pochúťky, ožili staré remeslá Čítajte Ruch na salaši neutícha ani v zime. „My máme sezónu stále. Dojíme v každom ročnom období,“ dodal bača, ktorému okrem dojenia a pasenia ide pekne od ruky aj príprava tradičných salašníckych pochúťok. Veď bez vône syra a žinčice by salaš nebol salašom.
