HRADIŠTE. V knihe Hradište nachádza čitateľ množstvo zaujímavých informácií, ale aj príbehov z minulosti. V niektorých kapitolách autorka Anna Semenčíková spolu s Mišom Šestákom a ďalšími, približuje život tamojších Cigánov. Prví sa v regióne objavili niekedy po roku 1725. V Hradišti sa im dovolili usadiť zemepáni Szentivániovci. Súpis Cigánov v okrese Fiľakovo z roku 1775 vykazuje pre Hradište jednu štvorčlennú rodinu. Rímskokatolícke matriky farnosti v Brezničke v rokoch 1787 až 1810 zase uvádzajú šesť pokrstených rómskych detí s priezviskom Berky a v rokoch 1802 až 1806 dve deti s priezviskom Bota.
V kronike opísal v roku 1935 Július Mézeš príchod Cigánov do Hradišťa takto: „Prvý Cigán, ktorý prišiel do Hradišťa z Cinobane, sa menoval Laco, usadil sa v jarku pri Henžeľovcoch. Aby sa ho zbavili, zapálili mu búdu. Cigán bol nezlomný, postavil si novú, i tú mu zapálili. Na to sa prisťahoval na miesto, kde majú domy terajší Cigáni, istý Klanko z Málinca, asi pred 50 rokmi. K jeho sestre ňani Zuze sa priženil Hengáč, tiež z Málinca, a mali tri deti. Brat Klankov mal Balogovcov Mišunta, Lojza a Paulínu. Rod Mišuntov sa tak rozmnožil, že len ich je nateraz osemnásť a všetkých Cigánov asi šesťdesiat. Za pár desiatok rokov bude mať Hradište s nimi nie malé starosti. Živia sa muzikantstvom, známy je zvlášť Berci. Robia váľky, nádenníčia a žobrú.“
Ako sa Róža na obálku knihy dostala
Podľa obyvateľov Hradišťa, bola Mézešova predpoveď mylná. S tunajšími Cigánmi nikdy problémy neboli. Mnohí si u nich dávali vyrobiť váľky pre svoje obydlia. Na ich výrobu bola potrebná dobrá hlina. Získavala sa v miestnej časti Ivánka, ktorej vlastníkom bola obec. Za hlinu sa neplatilo, len za prácu výrobcom. Najznámejšia a najdlhšie pôsobiaca výrobkyňa bola ňaňa Róža.
Róža, ako ju všetci volali, bola zaujímavou postavou v dedine. Okrem výroby váľkov chodila často ľuďom z dediny pomáhať pri okopávaní, prípadne pri iných prácach okolo hospodárstva. Najviac sa však v dedine preslávila „noséňin Bábuľi“ – vynášaním Moreny na Smrtnú nedeľu. Do kríža spojila dve drevené tyče, z handier urobila na vrchu guľu predstavujúcu hlavu, na ktorú „uvejzala aj ručník“ a na vodorovnú tyč, akože ruky, povešala rôzne handry, to mali byť šaty. Celou dedinou ju niesla vysoko nad hlavou, držiac za spodný koniec dlhšej tyče a kričala: „Zimu taňesémo, ľeto doňesémo.“ Na dolnom konci poľa Borošov ju hodila do potoka. Ako išla dole dedinou, postupne sa k nej pridávali deti, až z nich bol poriadny kŕdeľ. Keď Róža s Bábuľou skončila, vošla do prvého domu a potom do každého ďalšieho spievajúc nábožnú pieseň: „Poďakujme Kristu Pánu a vzdávajme česť a chválu jemu.“ Od každej gazdinej dostala jedno čerstvé vajce. Ňaňa Róža bola dlhé desaťročia neodmysliteľnou súčasťou prípravného obdobia k Veľkej noci. Nečudo, že fotografia ňani Róži, bábuľe a kŕdľa detí sa dostala aj na obálku knihy Hradište.
Obálka knihy. (zdroj: ARCHÍV)Lojzovi slama na chrbte horela
Ani Róžin muž nezaostával v popularite. Aj on chodil pomáhať gazdom v dedine. V zime chodil skoro do každej rodiny rúbať drevo a zo stohov vyťahovať slamu, ktorú nosil do maštalí. Raz si na chrbte niesol slamu domov do postele a báči Pupúš mu ju na chrbte zapálil. Lojzo sa zľakol, slamu zahodil a rovno za ním. Po ceste zdrapil vidly a začal báčiho naháňať. Keby sa báči Pupúš neskryl do maštale medzi kone, ktoré huckal na Lojza, bol by mu tými vidlami hádam aj pomasíroval chrbát. Lojzo vyhútal inú odplatu. Staral sa báčimu Pupúšovi o kone. Koncom leta na gangu dozrievali paradajky na pretlak. Lojzo si v maštali nakechlil tvár paradajkou, došiel za báčim a hovorí: „Kkk-kko-ko-ko-ma, kkobola ma kko-ko-kopela!“ Báči Pupúš sa veľmi zľakol, lebo Lojzo mal masku dobre spravenú, ani jedno jadierko z paradajky nemal na tvári. Už začal kone priahať, že idú k doktorovi, keď Lojzo vykoktal: „Kkoma, pa-paradičke!“
Hradištskí Cigáni chodili po dedine a priľahlých osadách aj pri iných príležitostiach. Boli neodmysliteľnou súčasťou veľkonočného pondelka, kedy chodili po domoch zahrať pár pesničiek. Janči Oláh si pri tejto príležitosti zvykol otáčať basu naopak. V domácnostiach im poliali a pohostili ich. Ak sa pripili, zvykli sa po ceste hore dedinou aj hlasno hádať.
Cigánski hudobníci z Hradišťa. (zdroj: ARCHÍV)Pre slabú výplatu sa skoro pobili
Na Nový rok sa často so spevom vo dvore alebo pod oknami domov zjavili Cigánky a veruže pekne spievali: „Rok nový zase k nám prišél, v nemž má býti každý vesél, rádujme se, veselme se v tomtó novém roce.“ Za spievanie dostali vypiť, keď už mali dosť, pálenku si zlievali do fľaštičiek, ktoré nosili so sebou. Koláče si odkladali do tašky.
Veselé príhody sa viažu aj k cigánskym hudobníkom. Do Obecnej kroniky jednu zapísal Martin Žilák: „Na svadbe sa ľudia veselili, spievali, nechybela ani muzika. Aj pre ňu sa vyšlo s tanierom, aby do taniera každý dal. Starejší zacengal a prehlásil: ‚Nemóžeťe povédaťi, že sa naší muzikanťi planí. Navozaj hraju dobre a misímo sa jin za jich dobrú muziku aj odmeňiťi. Navrhujen, abe chlapi daľi do taňéra po 10 grajcárí a žene po 5 grajcárí.“ Muzikant nadskočil a vytkol starejšiemu: „A čó že je to, či je to pláca za takú muziku? To je málo. Bodaj ván, pán staréši, rohe narósle!“ Vyskočil aj starejší a zahromžil na Cigána: „Čó si to povédav, te somár?“ Muzikant sa opravil: ‚Ešte že čó, pán staréši, ňi vám! Aľe abe vo vašon chľéve narósle rohe. Abe sťe mali volke.“
Báči Straka (v čiapke). (zdroj: ARCHÍV)Ani jeden Cigán neodíde
Z hudobníckych historiek je aj tá, ktorú zažili muzikanti z kapely Jančiho Muchu. Nemali dosť hudobníkov, a tak keď išli hrať na zábavu, museli si zavolať Cigánov, aby boli aspoň piati. Medzi inými s nimi chodil aj Barna Sabó, ktorý hral na kontra husle – bráče. Keď sa raz vracali zo zábavy z Vrchov, brechal do nich z dvora pes, ktorému dali domáci meno Cigáň. Gazda ho chcel utíšiť, tak naňho kričal: „Naháš to, Cigáň, ticho budeš!“
Na to sa Barna otočil a vraví: „Toto že je Cigán? Tu máš bráče, nech zahrá, keď je Cigán!“
V roku 1944 malo Hradište na mále. Hnev Nemcov sa mohol ľahko obrátiť aj na tunajších Cigánov. V obci sa traduje i to, že keď vládny komisár Michal Hronec Gáborove dostal za Slovenského štátu z vrchnosti príkaz určiť niekoľkých Cigánov na odvoz do koncentračného tábora, vyhlásil: „Z našé ďeďine ňeodíďe aňi edon Cigán, ľebo sa to porédňi ľiďé, živej sa pocťivó robotó a ňikomu nič ňerobej.“ Či to bolo takto alebo inak, je dnes už ťažko dokázať. Faktom je, že z Hradišťa neodišiel nik, dokonca ani Paľo Krivý, pôvodom žid, telesne aj duševne postihnutý.
