CINOBAŇA. Hlavní hrdinovia nášho príbehu z vojny už mnoho pamätajú. Spomienky však časom blednú. Juraj o rodine Imreovej nevedel. Uchovalo sa mu niekoľko fotiek, ale ľudí na nich nikto nepoznal. Pavel poznal Juraja z fotografií a rozprávania. Jeho rodičia sa počas vojny ujali židovskej rodiny Besedovej.
Ako čas plynul, Pavel pociťoval nutkanie stretnúť sa s Jurajom a doplniť mozaiku spomienok. Roky ho však nevedel nájsť. Jeho poslednou nádejou zostali Novohradské noviny. Vyrozprával nám svoj príbeh a nám sa Juraja podarilo vypátrať.

Nesmeli sme chýbať ani pri ich spoločnom stretnutí po takmer šesťdesiatich rokoch. Po dojemnom zvítaní prišli na rad spomienky a fotky. Zistili, že vlastnia rozličné fotografie z rovnakého okamihu, a tak sa postupne začali odkrývať čriepky udalostí z minulosti. „Podarila sa vám neskutočná vec,“ ďakoval dojatý Pavel, ktorému sa splnil sen. „Som rád, že sme sa stretli.
Celé tie roky som netušil, že na mojej fotografii som práve s Pavlom,“ rozhovoril sa Juraj. Jeho rodičia o tom, ako sa museli ukrývať v Cinobani, nechceli veľmi hovoriť. Počul niečo o tom, že v dedine ich ukryla dobrosrdečná rodina, ale nevedel, o koho ide. Myslel si, že by to mohol byť niekto zo starej fotografie. „Boli sme tu pred rokmi, ale nikto nám nevedel povedať, kto je na fotke,“ vysvetlil . „Ja som sa ho pokúšal nájsť. Posielali sme to aj do Pošty pre teba, ale bezvýsledne. Som nesmierne šťastný, že sa to vďaka vám podarilo,“ dodal spokojný Pavel.

Vzácnu návštevu zaviedol na miesta, ktoré sa spájajú s ich spoločným príbehom. Navštívili dom, v ktorom sa ukrývali. Pozreli si aj budovu, kde vtedy hľadali útočisko pred krutosťou fašizmu. Ich židovských priateľov už z obce deportovali. Zostali napospas osudu a našťastie natrafili na obetavých Imreovcov. „Riskovali vlastné životy, aby nám pomohli,“ uzavrel Juraj.
Celý príbeh o týchto dvoch mužoch, o tom, ako sa spojili ich životné cesty a o tom, ako sa nevedeli nájsť, si môžete prečítať tu:
