KOLÁRE. Rodinkárstvo je fenomén, ktorý nepriniesla len moderná doba. O tom, že svojich najbližších protežovali štátni úradníci už v dávnej minulosti svedčia aj fakty, na ktoré pri svojom bádaní prišiel Tomáš Sitár. Z jeho výskumu vznikli dve knihy. Jedna z nich má názov Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia.
„Táto kniha vznikla tak trochu ako vedľajší produkt môjho pôvodného výskumu k predchádzajúcej knihe. K tomuto šľachticovi a jeho rodine sa nazbieralo veľa inak zaujímavého materiálu, ktorý ale nemal vhodné využitie pri opise historicko-geografických súvislostí okresu Veľký Krtíš, a tak som z neho urobil samostatnú knihu,“ vysvetlil autor.
Z malej dediny na kráľovský dvor
V knihe opisuje mnoho zaujímavých detailov, ktoré doteraz v slovenskej historickej literatúre neboli známe. „Osobne ma asi najviac zaujal skutočný rozsah právomocí, ktoré mal Pavol ako protonotár palatína. Na papieri to bola len funkcia hlavného úradníka, prípadne tajomníka najvyššieho sudcu v kráľovstve, ale v skutočnosti bol najvyšším sudcom Pavol, a jeho formálny nadriadený až na nemnoho výnimiek do jeho práce nijako nezasahoval,“ doplnil Sitár.
Monografia Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia predstavuje stredovekého šľachtica Pavla z Kolár (1359 – 1431), potomka starého slovenského šľachtického rodu Hont-Poznanovcov. Ide o vôbec prvú monografiu príslušníka stredovekej uhorskej šľachty, ktorý nielenže preukázateľne pochádzal z pôvodne slovenského rodu, ale s územím Slovenska je spätý celý svoj život od narodenia po smrť.
Pavol z Kolár bol dlhodobo jednou z hlavných hnacích síl uhorského súdnictva v období neskorého stredoveku. Ide o jedného z najlepších praktikujúcich právnikov v období vlády kráľa Žigmunda Luxemburského. Napriek tomu, že vo svojej dobe patril medzi významné postavy kráľovského dvora a súdnej kúrie, ide o osobnosť, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala ani najmenšiu pozornosť.
Hontovci boli významný rod
A kto boli Hontovci? Sitár známy rod opisuje takto: „Bez potomkov veľkomoravských elít by Uhorské kráľovstvo, postavené na kresťanských základoch, zrejme vôbec nevzniklo. Za jeho zakladateľa sa pokladá kráľ Štefan I., nezriedka považovaný za politického génia, a za svoje činy Maďarmi oslavovaný ako svätec. Oveľa menej sa ale pri opise jeho vlády zdôrazňujú kľúčové okolnosti, ktoré mu umožnili takouto osobnosťou sa stať, a tiež konkrétni ľudia, ktorí mu pomohli získať vládu a neskôr aj korunu. Štefanov otec, knieža Gejza, pred svojou smrťou zmenil starý systém nástupníctva na kniežací stolec, v ktorom sa vodcom stával najstarší člen rodu, v prospech svojho syna na dedičný.
To samozrejme vyvolalo nevôľu medzi čakateľmi na trón. Tá po Gejzovej smrti vyústila do povstania proti Štefanovmu nástupníctvu, ktoré viedol jeho strýko Kopáň. Ten pod svojou zástavou zhromaždil staromaďarskú šľachtu zo Zadunajska, ktorá síce bola formálne pokrstená, ale vo svojej viere vlažná a inklinujúca skôr k pohanským tradíciám. Štefanovo nástupníctvo podporili aj niektorí staromaďarskí, kabarskí a pečenežskí náčelníci, ale hlavnou oporou mu boli potomkovia veľkomoravskej šľachty, slovenské kniežatá Hont a Poznan, ktorým Štefan v týchto neistých časoch dôveroval natoľko, že z nich urobil veliteľov svojej osobnej stráže.
Podľa neskoršej kronikárskej tradície ho títo mali vo vojenskom tábore pri Hrone slávnostne opásať mečom a následne ho ako veliteľa sprevádzať do rozhodujúcej bitky, ktorá sa odohrala kdesi pri Vespréme. Štefan aj vďaka nezvyklej taktike cudzineckého vojska porazil tradičné bojujúce Kopáňove voje, ich vodcu dal rozštvrtiť, pričom časti tela rozposlal ako výstrahu ostatným kniežatám, a následne sa v roku 1000 dal korunovať za prvého uhorského kráľa.“
Rodinkárstvo v súdnictve
Druhá otázka, ktorá sa tu natíska je ako sa šľachtic z dedinky ako Koláre dostane v hierarchii Uhorska tak vysoko. Až ku kráľovi. Koláre sa nachádzali v blízkosti relatívne dôležitého mestečka Balážske Ďarmoty, kde sa konávali trhy, súdy aj župné zhromaždenia šľachty. Pokiaľ ide o kariérny postup, to bolo vždy predovšetkým o známostiach. Pavlov otec bol preukázateľne v službách miestneho magnátskeho rodu zo Sečian (Szécsény) a Pavol sám sa zrejme počas svojho štúdia dostal do kontaktu s ďalším magnátskym rodom Bebekovcov z Plešivca.
Keď sa oženil, jeho švagrom sa stal protonotár dvorského sudcu, Bartolomej zo Söju a Szente, dediny relatívne blízko pri Kolároch na druhom brehu Ipľa v Novohrade a cez neho sa zrejme dostal ako notár na kráľovský dvor. A keďže v týchto rokoch boli dvorskými sudcami práve Bebekovci a páni zo Sečian, vďaka známostiam sa mu rýchlo podarilo stať sa protonotárom. Tam sa potom zrejme udržal už vďaka svojej kvalitnej robote, keďže jeho ďalší šéfovia s ním nijako známosťami spriaznení neboli.
Najvyššou a prvotnou súdnou ustanovizňou bol panovník, ktorý v najstarších dobách vykonával súdnictvo sám. Kráľ v prítomnosti dvoranov súdil hlavne na svojom dvore, čiže kúrii, ktorá v časoch putovného dvora za dynastie Arpádovcov mohla zasadať kdekoľvek, kde sa kráľ na cestách zastavil. Až v období vlády Anjouovcov sa ako stále sídlo kúrie vyprofiloval Vyšehrad, a neskôr sa ním stal Budín. S postupným nárastom súdnej agendy sa však cez spôsob delegovania právomocí na zástupcov vytvoril zložitejší súdny systém a niekoľko rôznych inštitúcií, ktoré však stále patrili do kráľovskej kúrie.
Blízky vzťah s Bebekovcami
V období vlády kráľa Žigmunda už bola kráľovská kúria ustáleným súdnym orgánom, ktorý v ideálnom prípade zasadal v plnom zložení. Za prítomnosti kráľa, palatína, dvorského sudcu a personála, pričom predsedníctvo súdu sa menilo podľa toho, kto mal kompetenciu súdiť konkrétne prejednávanú vec. Prísediacimi pri takýchto súdoch boli členovia kráľovskej rady, čiže najvyšší svetskí a cirkevní šľachtici, ktorí mali pri rozhodovaní poradný hlas. Súd potom dopĺňal pomocný personál, ktorým boli protonotári a notári. V tomto období si notársky personál vyberal samotný hodnostár, zväčša z radov svojej familiarity. Z toho vyplýva, že Pavol mal zrejme blízky vzťah s Bebekovcami, pretože jeho kariérny postup je spojený práve s érou ich pôsobenia v najvyšších kráľovských úradoch.
Ide o vôbec prvú monografiu príslušníka stredovekej uhorskej šľachty, ktorý nielenže preukázateľne pochádzal z pôvodne slovenského rodu, ale s územím Slovenska je spätý celý svoj život.
