SLATINKA. Kaštieľ v Slatinke sa takmer každému spája s domovom sociálnych služieb. Dlhé roky slúžil ako útočisko pre rehoľné sestry Satmárky z rádu sv. Vincenta, ktoré sa tu starali o deti so zdravotným postihnutím. Aj dlho potom, ako kaštieľ opustila posledná sestrička, bol domovom ľudí, ktorých už dnes našťastie prijímame do komunity a nevytláčame za zamrežované okná mimo zraku zdravej populácie.
Priestory prekrásnej historickej budovy sú už štyri roky opustené. Kaštieľ ukrývajúci krásne, romantické, veselé, smutné ale aj tragické príbehy pomaly chátra a čaká na niekoho kto mu vráti jeho zašlú slávu.
Stretávala sa tu smotánka
Do čias, kedy sa tu stretávala smotánka na vychýrených hudobných večierkoch, rodila sa veľká osudová láska ale aj ponurého vojnového obdobia sa môžeme preniesť prostredníctvom pamätí a spomienok Edle Astrup Hubay Cébrián. Zhmotnila ich v knihe An Indomiteble Will.
„O knihe som sa dozvedela úplnou náhodou od kamarátky, ktorá ju čítala v angličtine. Neskôr som sa dozvedela, že knižka vyšla aj v Maďarsku a že história rodiny je zachytená aj v ďalších životopisných dielach. Jedno z nich napísal aj Andor, syn Jenő Hubayho, slávneho hudobného skladateľa,“ priblížila riaditeľka Domova sociálnych služieb Slatinka Denisa Nincová.
V knihe objavila množstvo prekvapujúcich informácií, o ktorých napriek tomu, že v kaštieli mnoho rokov pôsobila, nikdy nepočula. Zaujal ju príbeh veľkej lásky Rózy Cebrián a Jenő Hubayho aj to ako rozdávali dobro v ťažkých vojnových rokoch. „Pomáhali svojim židovským zamestnancom a priateľom. Prekvapilo ma akým osvieteným spôsobom života žili, že kaštieľ bol v rokoch najväčšej slávy miestom, kde sa stretávali ľudia pri hudbe a tanci,“ vyzdvihla.
Denník je významným historickým dokumentom
Vráťme sa do čias dávno minulých a nazrime do života významnej rodiny, ktorá tu žila. História kaštieľa sa začala písať v roku 1860, kedy ho postavil gróf Ladislav Cébrián.
Jeho 18 ročná dcéra Róza Czebriánová si vo svojom vidieckom sídle viedla denník. Dnes je významným kultúrno historickým dokumentom. K slušne vychovaným dámam patrila nielen výučba jazykov (nemecký, francúzsky a anglický) ale aj hra na hudobný nástroj. A tak nacvičovala na klavíri umiestnenom v kaštieli v kúte salóna. Vedela nielen hrať. Vynikala svojim čistým, zvučným a teplým mezzosopránom.
Róza CébriánRóza bola červenovlasá, štíhla a veľmi ohnivá mladá dáma s hnedými očami. V tom čase bolo v zimných mesiacoch módne cestovať do hlavného mesta do divadla a na plesy. Aj gróf Czebrián zo Slatinky zobral na zimnú sezónu svoju manželku a dve dcéry. Odovzdal ich do starostlivosti svojej sestry Gizi a vrátil sa späť na Slatinku. Bol strednej postavy so šedivou bradou, na pravú nohu trochu kríval, sedával vo svojom kresle s dlhou fajkou a čítal. Čítal hlavne diela filozofov a grécku literatúru. Mal svoje chýrne porekadlo: Na Slatinke môže každý robiť čo chce, a ešte ani to nemusí...
Róza svojmu denníku zverila najkrajšie zážitky a najtajnejšie pocity a túžby
„Ani jeden Hubayho koncert som nevynechala. V jeho hre sa ukrýva zvláštne kúzlo. Husle nie sú mojim obľúbeným hudobným nástrojom, ale keď som počula hrať jeho na husliach, pozerala som s prekvapením, aké nádherné tóny vie vykúzliť.“
Tieto slová si zapísala v roku 1888. Chodila v Budapešti na plesy, ale vďačne vymenila desať bálov za jediný Hubayho koncert.
„Náš priateľ Žigmund mi na koncerte sľúbil, že na druhý deň donesie k nám na návštevu Hubayho. Keď sme stáli zoči voči, tak som cítila, že by som sa chcela pozerať na neho stále, stále počúvať jeho tichý, hebký, príjemný, jemne zvučný, krásny hlas. Závistlivci o ňom hovoria, že je zaľúbený do hlasu svojich vlastných huslí. Po koncerte pristúpil ku mne a opýtal sa, ako sa mi páčil. Aká to len bola divná otázka....“
Slovenské bubliny si podmaňujú svet. Buď svetlo očarila Ameriku Čítajte Od tej chvíle sa stretávali čoraz častejšie v byte svojej tety, kde spolu hrali na hudobných nástrojoch. Eugen sprevádzal Rózu na klavíry, keď spievala. Po čase, keď sa Róza vrátila na Slatinku, zapísala si: “Dnes som sa na omši modlila, aby som ho ešte aspoň raz na sekundu mohla vidieť... Ľúbim ho???“
Zrodila sa láska kontesy a významného hudobníka
V apríli 1891 sa Czebriánovci chystali na cestu z Budapešti na Slatinku. Eugen s Rózou ostali v hudobnom salóne pri klavíry, na ktorom hral Hubay ľúbostnú skladbu len pre Rózu. Po skončení vyznania lásky si Róza odpojila zlaté srdiečko visiace na svojom náramku a dala ho Hubaymu na znak lásky a tajného zasnúbenia. On srdiečko pobozkal a zavesil si ho na retiazku hodiniek.
Hubay jej v liste poslal prsteň a napísal: „Prosím noste tento prsteň, ktorý ste stále videla na mojom prste, bol to prsteň mojej matky. Dajte si ho na prst a pomyslite si, že tento prsteň má dušu a srdce s teplom môjho srdca, každým úderom vám ho odovzdávam. Hovoria, že prináša šťastie. Mne už priniesol, lebo je šťastím, že ho môžem dať vám.“
Slatinka 1910Povedali svoje áno
Kým Hubay cestoval po celej Európe a usporadúval koncerty, Róza sedela doma v kaštieli. Otec jej zakázal akúkoľvek korešpondenciu s Hubaym. V júni 1894 napísal Hubay list grófovi, v ktorom sa vyznáva z nehynúcej lásky k Róze a ktorú pokladá už viac ako tri roky za svoju snúbenicu. Oznámil mu: „ Svoju svadbu by sme chceli uskutočniť na Rózine narodeniny, kedy bude dospelá.“ Odpoveď znela: „V našom domove ťa srdečne očakávame. Svadba bude podľa vášho želania za prítomnosti príbuzných na Slatinke.“
6. júla 1894 na Rózine narodeniny zaliali zlaté slnečné lúče záhradu pri kaštieli a pekný lučenský katolícky kostol, ktorý bol vyzdobený bielymi ľaliami. Vo vnútri vyzeral ako veľký ľaliový les. Verejnosť sa nedala vylúčiť. Obyvatelia Lučenca a Opatovej sa tlačili vo vnútri i vonku, na námestí okolo kostola, ale i popri ceste vedúcej z kostola na Slatinku a mávali milej kontese. Šťastný otec ju odviedol k oltáru, kde zvučným hlasom povedali svoje „áno“.
