PÔTOR. Pamätníkov vojnových udalostí pomaly ubúda a tých, čo si pamätajú ešte prvú republiku, je ako šafranu. O to vzácnejšie sú ich zrnká spomienok. Život Anny Kovárovej z Pôtra bol pretkaný peknými aj smutnejšími obdobiami.
Masaryk v nej zanechal dojem
Napriek svojmu úctyhodnému veku je čiperná a zhovorčivá. Jej rovesníci sa už pominuli. Je najstaršou obyvateľkou v Pôtri a pravdepodobne poslednou pamätníčkou, ktorá sa stretla s prezidentom Tomášom Garrigueom Masarykom. Na ten deň si už veľmi nepamätá, mala šesť rokov. Zakladateľ Československej republiky a jej prvý prezident však v malom dievčatku zanechal hlboký dojem.
„Bolo to v lete. Viem, že sa robili veľké prípravy. Spomínam si, že sme ho všetci veľmi očakávali. Stáli sme vonku. On bol pri kostole a tam mal reč. Už veru neviem, čo hovoril. Vtedy ma to nezaujímalo,“ pousmeje sa sympatická starenka.
Za prvej republiky sa žilo dobre
Pamätá si dokonca aj na to, že Mária Ďurišová mu recitovala básničku. „Tá bola staršia a hodnejšia,“ rozhovorí sa. „Boli to veľké ovácie. Deti sme stáli vpredu, tak sme ho videli zblízka. Prezidenta všetci zbožňovali. Mali sme ho vo veľkej úcte,“ 95-ročná babička razom vyrozpráva jeho životopis. „Veď sme sa to v škole učili,“ poznamená skromne. Fotky z toho obdobia nemá. Fotilo sa len výnimočne. Prvýkrát stála pred fotoaparátom, keď mala päť rokov.
Prvýkrát v živote sa Anna Kovárová fotila ako päťročná. Na fotke so svojim starším bratom. (zdroj: Archív A. K. )Celá dedina sa v čase prvej republiky živila poľnohospodárstvom. Podľa Anny sa žilo dobre. „Všetko sme si dopestovali a dochovali.“ Rada sa učila, mala dobrú pamäť. V triede ich bolo štyridsať-dva. Od prvákov až po najstarších. Pána učiteľa si veľmi vážili. „Nemal veľký plat, ale trpezlivosť mal obrovskú. Vedel aj prvákov zabaviť, aj ôsmakov naučiť. Prihovárali sme sa mu len prosím ponížene.“
Domácnosť niekoľkých generácií mala pravidlá
Neskôr vychodila hospodyňskú školu v Hrachove. „Doma sa šetrilo, keď boli peniaze, kupovali sa zeme. Nebolo na to, aby som cestovala hore-dole. Domov som počas školského roku prišla len trikrát,“ interpretuje spomienky tak, ako prichádzajú. Niekedy zdanlivo spolu nesúvisia, no pomaličky skladá z jednotlivých úlomkov obraz spokojného medzivojnového obdobia.
Počas svojho života pracovala väčšinou na rodinnom hospodárstve. Neskôr v druž-stve, z ktorého ako 55-ročná odišla do dôchodku. „Fungovanie domácnosti malo svoje pravidlá. V dome bývalo niekoľko generácií, gazdiné sa museli podeliť o kuchyňu aj robotu,“ vysvetľuje. V nedeľu varili mäsovú polievku alebo kapustu. V sobotu sa jedla šošovica, aby boli dievky pekné. „O kuchyňu sa starala mama. Starká robila v záhrade a prastará mama varila. Chlapi robili v poli,“ dodá.
Anna svojimi šedinami a vráskami múdrosti, ktoré v jej tvári zračia láskavosť a pokoru, pripomína rozprávkovú babičku. V živote ťažko pracovala na poli, s láskou vychovala svoje deti. Nechodila k lekárom, nebrala lieky. „Doktor mi povedal, že som jedna z posledných zo zdravej generácie. Prvýkrát som brala tabletky po šesťdesiatke, keď ma operovali.“
Vojna v nej zanechala najhoršie spomienky
Najhoršie spomienky sa jej uchovali z vojnového obdobia. Aj keď bol front ďaleko, všetci vojnový stav intenzívne prežívali. Počas mobilizácie ľudia prestali pracovať. Žili v strachu. „Nemcov sme sa strašne báli. Mali taký zlý pohľad. Bývali u nás. My sme všetci boli v jednej izbe, oni mali celú prednú časť domu. Neskôr sme sa ukryli do pivnice. Tam sme sa poschodili z celej rodiny, hádam aj pätnásti.“ Ustlali si na zemiakoch. Pri spomínaní sa skromná babička rozpamätá aj na bombardovanie. „Bomba spadla na dom Kukučkovcov. Desať ľudí tam zabilo. Celú rodinu, susedovcov a dvoch vojakov,“ hovorí smutne.
Šaška Baška má prvý videoklip, účinkujú v ňom deti z Novohradu Čítajte Najviac sa asi dvadsaťročná Anna bála vtedy, keď ju so sesternicou nemeckí vojaci pozvali na oslavu Silvestra. Bála sa ísť, ale strach jej nedovolil ani odmietnuť. „Báli sme sa, že ak odmietneme, zastrelia nás. Vyhovorili sme sa na to, že sesternica je chorá na srdce. Tak nás nechali.“ Nemeckí vojaci sa v Pôtri zdržali len niekoľko týždňov. Utekali pred Rusmi. „Moja mamka sa vraj podobala na nebohú matku jedného z nich, tak ju volal mama. Aj zostať tu chcel, ale my sme ho nechceli. Keď prišli Rusi, boli by ho zastrelili.“
Napriek všetkému prežila krásny život
Keď odišli Nemci, zobrali so sebou jedlo aj statok. Ľudia v obci prvýkrát pocítili, čo je to hlad. „Bol medzi nimi aj jeden Čech. Ten sa nás zastal, keď nám chceli zobrať ešte aj koňa. Keď už boli preč, jeden z nich sa ešte vrátil a aj tak ho odviedol. Nezostalo nám nič. Neskôr nám z Ameriky poslali slaninu, každá rodina dostala. Neviem, čo bola zač. Ani jesť sa nedala, smrdela.“
Onedlho prišli Rusi a Rumuni. Aj tí sa usídlili v dome. Ich návštevu však, podľa vľúdnej starenky, vnímali pozitívnejšie. „Boli usmievaví, objímali nás. Naučili sa aj niečo po slovensky. Boli vyhladovaní. Zlú stravu im dávali.“ S desiatimi zúboženými vojakmi bývala v kuchyni aj prastará mama. „Mala deväťdesiatpäť rokov, ako ja teraz. Rusi ju volali babúška a mali ju veľmi radi. Ale už som vám dosť narozprávala,“ s úsmevom ukončila náš rozhovor babička, ktorá sa stále teší dobrému zdraviu a peknej jeseni svojho života v kruhu najbližších.
