HRADIŠTE. Prvý zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie vyšiel v roku 2015. V tomto období občianske združenia Priatelia histórie Novohradu a PreHradište vydali druhý diel. Ako to už v prípade zborníka býva, opäť je plný zaujímavých príspevkov z regiónu od Modrého Kameňa po Fiľakovo a od Radzoviec po Kokavu nad Rimavicou.
V príspevku Miša Šestáka sa môžete dočítať aj o časopise Vlasť a Svet, ktorý vychádzal s podtitulom poučno-zábavný a hospodársky časopis od roku 1886 v Budapešti. Určený bol predovšetkým roľníkom a obyvateľom vidieka. V časopise sa objavovali listy čitateľov, ktorí opisovali život vo svojich dedinách. Veľkú časť listov tvorili listy z Novohradu. Šesták vo svojom príspevku zhromaždil 150 listov z takmer sedemdesiatich novohradských obcí z rokov 1910 až 1918.
Ján Aláč z Gemersko--malohontského múzea v Rimavskej Sobote o tejto kolekcii listov a jej význame pre regionálne dejiny povedal: „Zverejnené listy poskytujú pozoruhodné svedectvo o roľníckom charaktere obcí Novohradu. Ide o cenné správy, ktoré vychádzajú z vnútra tohto prostredia, keď autormi jednotlivých listov boli predovšetkým miestni roľníci. Poskytujú tiež svedectvo o myslení roľníckeho prostredia, o najzákladnejších problémoch, ktoré roľníkov trápili a často boli zároveň existenčnými problémami.
Anna je poslednou pamätníčkou návštevy prezidenta Masaryka v Pôtri Čítajte Zlá alebo ľadovcom zničená úroda, znehodnotené sená či požiar úrody sa z dnešného pohľadu môžu čitateľom zdať ako nedôležité a pre niekoho až smiešne či trápne. Oni však boli hranicou medzi biedou a relatívnou prosperitou. Nezriedka stáli na počiatku zadlženia alebo nutnosti vysťahovania sa.
Dešpekt voči nim je dôkazom, ako sa myslenie ľudí za posledných sto rokov zmenilo až tak, že sme prestali rozumieť autentickému roľníckemu svetu. Preto je dobré do neho nahliadnuť prostredníctvom týchto listov a hlbšie sa zamyslieť i nad pre niekoho zdanlivo bezcennými záznamami, ktoré však v inej dobe boli základnými problémami zamestnávajúcimi myseľ roľníka.“
Výber listov je ohraničený obdobím rokov 1911 až 1918. Rok 1911 je zvolený ako začiatok decénia, rok 1918 ohraničuje zánik rakúsko-uhorskej monarchie. Počet zverejnených dopisov kulminoval v rokoch 1913 a 1914, kedy im bolo nezriedka venovaných niekoľko strán. Po vypuknutí prvej svetovej vojny začali redaktori veľa priestoru venovať správam, týkajúcim sa konfliktu, a to práve aj na úkor dopisov. Takisto dávali prednosť listom z frontu pred listami z obcí. V roku 1916 sa počet strán časopisu znížil na osem a tento stav trval až do konca vojny. Zverejnených listov teda stále ubúdalo.
Vydavateľ to čiastočne riešil tak, že miesto celých listov uverejňoval len Výťah z dopisov. Zmenu v obľúbenej rubrike vysvetľoval v čísle 13 z 26. marca 1916 takto: „Tu podávame výťah z dopisov, ktoré ani pri najlepšej vôli pre úzkosť miesta v našom časopise uverejniť nemôžeme, ačkoľvek by to v plnej miere zaslúžili. Zo všetkých dopisov vyznieva láska a vďaka naproti našim hrdinom a povzbudzovanie ku jarným prácam na poli, aby nás naši nepriatelia ani na hospodárskom poli premôcť nemohli, čo nech slúži ku povzbudeniu všetkým, ktorí ku obrobeniu poľa prispieť môžu.“
Pre nedostatok miesta uverejňovali výťah
Samotný výťah vyzeral napríklad takto: „Z novohradskej stolice z obce Felsőesztergály (Horné Strháre) roľník Pavel Kováč píše, že poľné práce idú svojim poriadkom, ale ponosuje sa, že poniektoré ženy svojimi klebetami stále robia nepokoj medzi ľuďmi. Myslí, že tie, ktorých sa táto poznámka týka, sa polepšia, keď si toto prečítajú, ináč že napíše aj mená. Z obce Madácsi (Madačka) mladý čitateľ Juraj Kekera píše, že čo aj chlapi chybujú, práce na poli idú svojim poriadkom a za bratov na bojištiach modlia sa, aby ich pán Boh domov zdravých doviedol.“
Parná mláťačka zapríčiní škodu s ohňom
Felső-Strehová (Horná Strehová, st. novohradská), 15. októbra ročník XXV., 23. októbra 1910, č. 43
Na našom okolí ešte len pre 20 – 25 rokami žito sme kvôli slame najviac cepami mlátili, pšenicu ale aj jačmeň sme koňom dali vytlačiť. Neskoršie sme si zadovážili ručné mláťačky a svoju úrodu sme na tých vyrábali. Od niekoľkých rokov úrodu vyrábame na parných mlátiacich strojoch, aké my síce svoje nemáme, ale si na vyrobenie obilia každý rok najmeme takého majiteľa parnej mláťačky, ktorý za pár dní úrodu celej dediny ľahko vymláti na svojom stroji. Len to je chyba, že toto vyrábanie zbožia s parnou mláťačkou je spojené s veľkým rizikom. Parná mláťačka často zapríčiní škodu s ohňom.
Našťastie u nás po všetky štyri razy podarilo sa predísť väčšiemu nešťastiu, lebo zapálené stohy sa podarilo zavčasu zahasiť. Teraz ale, keď sa mlátilo u nás s parnou mláťačkou, narobila sa nám nesmierna škoda. Osemnástim gazdom zhorela všetka tohoročná slama, dvom gazdom, a síce Adamovi Makovníkovi a Martinovi Ďurošovi, zhorela všetka pšenica a jačmeň. A najhoršie v tomto nešťastí je to, že nám patričný majiteľ mláťačky, ktorá škodu zapríčinila, neni v stave tú škodu nám vynahradiť, lebo nemáme čo vziať na ňom. Úrodu sme assekurovanú nemali. Poučme sa z toho, milí spoluobčania, aby sme nabudúce svoju úrodu dali mlátiť len takému mašinistovi, ktorý nám za prípadnú škodu bude mať čím ručiť, lebo veď sme ináč vždy vystavení takým škodám, akú teraz máme. Tohoročná naša škoda činí vyše 14 000 korún. Adam Makovník
Mlieko v meste dobre speňažili
Losoncznagyfalu (Veľká Ves, st. novohradská), 5. marca ročník XXVI., 26. marca 1911, č. 13
Ctený pán Redaktor! tu v našej obci váš časopis má veľa čitateľov, ale sa ešte ani jeden nedomyslel poslať vám nejaký dopis od nás. Obec Losoncznagyfalu je obec malá, počituje len asi 500 duší. Zaoberáme sa výlučne roľníctvom a poneváč mesto Lučenec leží od nás len na jednu hodinu chôdze, preto každé ráno nosíme do mesta mlieko, ktoré tak veľmi dobre speňažíme.
My tu vôbec veľkú váhu kladieme na to, aby sme zo statku čím najviac zosohovali, lebo je to osoh čistý. Náš chotár je úrodný a pomerne ku počtu gazdov je aj dosť veľký. Pôdu máme takú, že akékoľvek semeno by sme zasiali do nej, dobrá úroda pri riadnych okolnosťach by nevystala. A naši roľníci túto dobrú pôdu aj vedia využitkovať, v gazdovských známosťach sa vzdelávajú, lebo vedia to, že sa viac dá previesť rozumom ako silou, a preto sa tejto pravdy aj pridŕžajú a dľa nej konajú. Pavel Pálov, vnuk
Vyrobené nádoby predávali v celej krajine
Csehberek (České Brezovo, st. novohradská) ročník XXVI., 23. apríla 1911, č. 17
Naša obec leží na severovýchodnej hranici stolice novo-hradskej, blízko rimavskej doliny a počituje asi 120 numier domov. Chotár máme veľký ale vrškovatý, pod vysokými brehmi ležiaci, a kto si svoje role dobre obrába, ten darme netrpí na rukách mozole. Na lúkach rastie nám dobrá tráva, takže lúčneho sena a kosienky (mládze) narobíme hodne. Pasienky máme dobré v našej hore a na pašu vyhnatá lichva nikdy nehladuje.
Obyvateľov pohraničnej obce odrezali od sveta Čítajte Túto pasienku sme si pred šestnástimi rokami kúpili od Szentiványovszkého panstva. Dochovávame tu mimo roháceho statku, koní a ošípaných aj hodne oviec, ktoré sa nám dobre daria a svojou vlnou a syrom dopomôžu nám k istému grošu. Každý náš obyvateľ zaoberá sa tu s domácim priemyslom. Dorábame totižto nádoby drevené, ktoré potom takmer v celej krajine predávame. Mnohoráz čítam v tomto časopise odporúčanie našim gazdom domáceho priemyslu. Nuž u nás sa s týmto už od nepamäti zaoberali naši predkovia a pridržiavame sa ho aj my, s čím si veru veľmi dobre pomáhame. Ján Lipták
Chudobnú obec sklamali vinice
Nagykürtös (Veľký Krtíš, st. novohradská), v apríli ročník XXVI., 7. mája 1911, č. 19
Naša obec, ktorá dľa tohoročného popisu ľudu počituje 844 obyvateľov, leží vyše Balassagyarmatu na hradskej ceste vedúcej zo Zvolena do Balassagyarmatu. Obyvatelia sme tu zväčša roľníci a chotár by sme nemali ešte najhorší, ale lanské úrody veru nemali sme ani stredné, zvlášte sklamaly nás vinice, v ktorých sme veľkú nádej skladali. Naša cirkev evanjelická je chudobná, lebo nemá žiadne fundácie ako iné cirkve. Čo sme mali cirkevné role, tie sa predaly a peniaze sa strovily, takže si teraz cirkev načisto len z dane udržiavame.
V najnovšie časy zadovážili sme si nové zvony, obnovili sme chrám Boží, vežu sme dali pod pľach a teraz si faru pokrývame črepom a to nás veru všetko stojí peniaze. Nuž ale s Božou pomocou by sme len ta boli, riadili by sme si všetko v poriadku, keby len panoval medzi nami pokoj, ale toho, žiaľbohu, postrádame. A mali by sme veru pamätať na tú výpoveď písma, že «dom rozdvojený padá». Juraj Galo.
Pestovali kuchyňské rastliny
Strehovská dolina, v máji ročník XXVI., 18. júna 1911, č. 25
Veľmi som sa potešil dopisu zpod Lysca, lebo z toho, čo pán dopisovateľ sdelil o tom, že ako u nich pokračujú pri pestovaní niektorých kuchyňských rastlín, som si mohol aj ja niečo praktičného osvojiť, čo sa tu na našej doline tiež dá udomácniť, lebo veď bývame len v druhej doline na západ od Lysca, ktorý je navyčnievajúcejším končiarom horno novohradských vrchov na severo západe. So záhradníctvom menej sa zaoberám, a tak na to vyzvanie pána dopisovateľa, aby čitatelia tohoto nášho tu u nás najviac čítaného časopisu opísali svoje skúsenosti pri kuchyňskom záhradníctve, odpovedať nemôžem, ale ako starý včelár s dovolením pána redaktora, napíšem niečo zo svojich včelárskych zkúseností.
Chcem poslúžiť radou tým, ktorí by sa s týmto zábavným a užitočným odvetvím hospodárstva chceli zaoberať a chcú si kúpiť včely na plemeno. Keď budú kupovať včely, nech kúpia len takú čeľaď, ktorá má mladú matku, teda ku pr. také včely, ktoré sa v tomto roku vyrojili; lebo s rojom vyletela stará matka, teda v starom úle ostala mladá matka; práve preto prvák má, vlastne môže mať starú matku, ale už druhák, jestli je aj ináč dosť silný, je zase súci na plemeno. Kto v jaseni kupuje včely, nech dá pozor na to, že koľko váži úľ a ako je zaľudnatený a nech kúpi len také koše, v ktorých je dosť čeľade a toľko medu, aby včely aj bez chovania prezimovaly.
Včely na plemeno majú mať aspoň 10 – 12 kilogramov medu. Že koľko je včiel v ktorom koši, to zvieme tak, keď si ucho priložíme ku košíku, poklepeme naň prstami a za dlhší čas budú bučať, tak môžeme byť istí, že je v koši mnoho čeľade; neskoro v jaseni, keď pre chladné počasie včely už nevyletujú z úľa, cez letáč dobre silne zafúknime ústami povetrie do úľa a ak sa na to včely hromadne vyvalia von letáčom, to je znak toho, že sa nepriateľa neboja, lebo ich je mnoho v úli.
Slabé včelné rodiny na plemeno nikdy nekupujeme. V takom čase, keď včely už vyletujú z úľa, nikdy nekúpme včely z blízkeho okolia, ale vždy len z takého miesta, ktoré je od nášho včelína aspoň na jednu míľu vzdialené, lebo ináč väčšia čiastka včiel zpäť zaletí na svoje staré miesto a od tých veru nemáme passy, ani nemajú zvonce na hrdlách, aby sme si ich išli hľadať. Včelár J. K.
