Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Malenkij robot. Hrôza, o ktorej sa nikdy nikto nemal dozvedieť (+ FOTO)

Z rozprávania Vladimíra Lehotaia mrazí.

Hrôza, ktorá poznačila naše dejiny, ožíva.Hrôza, ktorá poznačila naše dejiny, ožíva. (Zdroj: Z albumu Vladimíra Lehotaia)

RIMAVSKÁ SOBOTA. V čase, keď sa ľudia pomaly spamätávali z vojnového šialenstva, keď oplakali svojich mŕtvych, pritiahol na Gemer ďalší mor v uniformách. Opäť bolo treba zvesiť kapsu z klinca, zbaliť trochu jedla, niečo teplé na seba a vydať sa nevedno kam.

Stovky ľudí z Veľkého Blhu, Uzovskej Panice, Štrkovca, Včeliniec, Aboviec, Hubova, Lenky, Riečky, Kráľa či Tornale nastúpili do dobytčích vagónov. Mali ísť odpratávať ruiny do Miskolca. Vraj na dva týždne. Napokon boli z toho aj dva roky. Mnohí sa domov nevrátili. Sklátili ich choroby, zamrzli, v baniach sa zodrali na smrť. Ani len dôstojného pohrebu sa im nedostalo. Telá odplavil potok, v lepšom prípade zostal drevený kôl s číslom. Sovietske lágre dokonali to, čo nestihla vojna.

Skryť Vypnúť reklamu

Staré fotografie, plány, listy a príbehy, z ktorých mrazí. Uplynulý pondelok sa v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote (GMM) niesol v znamení besedy k práve prebiehajúcej výstave Malenkij robot (1945 – 1949). V zajatí sovietskych lágrov. Desivú históriu, o ktorej sa nikdy nikto nemal nič dozvedieť, oživil Vladimír Lehotai z Uzovskej Panice. Už desiatky rokov zhromažďuje informácie od bývalých väzňov, ktorí prežili kruté časy v lágroch. Toto tragické obdobie zasiahlo aj jeho príbuzných. Boli medzi odvlečenými obeťami.

„Pred šiestimi rokmi som vycestoval na Ukrajinu. Chcel som vidieť bývalé zajatecké tábory, zozbierať materiály, ktoré budú mementom pre ďalšie generácie,“ povedal autor spomínanej výstavy a podotkol, že hľadanie miest, kde boli kedysi lágre, nebolo jednoduché. Názvy baníckych osád sa časom viackrát zmenili.

Skryť Vypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: Anna je poslednou pamätníčkou návštevy prezidenta Masaryka v Pôtri Čítajte 

„Týmto miestam sa aj domáci radšej vyhýbajú, no na druhej strane veľmi radi podajú pomocnú ruku pri pátraní po desivej minulosti. Statní mladíci aj zhrbení starci sú ochotní prejsť kilometre, aby nakoniec ukázali na miesta medzi roklinami, na dvíhajúce sa kopce hlušiny,“ spomína Lehotai. Na chvíľu, keď po trojdňovej ceste vlakom prišiel do Vorošilovky, nikdy nezabudne. „Da, znajem, maďjari zdes rabotali,“ prikyvovali miestni, ktorí ešte aj dnes domy, postavené väzňami, nazývajú maďarskými. Aj neďaleké stromy sú pre nich maďarské derevja. „Najstarší obyvatelia si dokonca menovite pamätali väzňov, keďže s niektorými sa spriatelili,“ podotkol Lehotai.

Prítomnosť lágra naznačujú v teréne zarastenom burinou základy dvoch barakov. Aj miesta posledného odpočinku odvlečených ľudí čas zahladil.

Skryť Vypnúť reklamu

„Aktuálne je občiansky cintorín rozšírený aj na bývalú väzenskú parcelu. Nájsť hroby väzňov je už nemožné. Miestne starenky mi však ochotne ukázali, v ktorej časti ich pochovávali.

Mrazivé svedectvo

István Tóth a jeho manželka Irena mali šťastie. Prežili. Ich príbeh je zachytený na jednom z viacerých informačných panelov, ktoré sú súčasťou výstavy. Toto sú útržky z rozprávania ľudí, ktorí zažili hrôzy nasledujúce po plnení rozkazu č. 0060. Práve na jeho základe Červená armáda odvliekla civilistov nemeckého a maďarského pôvodu z územia Maďarska a z južnej časti bývalého Československa do Sovietskeho Zväzu na nútené práce, takzvaný malenkij robot (malú robotu).

Preč nás zobrali v roku 1945. Ticho vo Veľkom Blhu prerušil hlas bubna. Ten, kto sa neprihlási, bude zastrelený. Dedina sa zmenila na mravenisko. Začalo sa balenie. Údená slanina, chlieb, klobása. Komu sa čo vošlo do kapsy. Zhromaždili sme sa na určené miesto. Na druhý deň bol nástup. Medzi nami bola aj mladá žena s dieťaťom na rukách. Nemalo viac ako 3 – 4 roky. Žiaľ, aj takých zobrali. Samozrejme, že dieťa nepotrebovali. Zostalo doma so starými rodičmi, alebo ho vychoval niekto iný.

Prečítajte si tiež: Na Juraja si pamätá len z rozprávania súrodencov Čítajte 

Nemôžem povedať, že by s nami zaobchádzali zle. V skutočnosti sa nikto nepokúsil o útek, pretože všade, kde sme sa pozreli, boli ruskí vojaci. So sebou sme si zobrali len veľmi málo vecí. Neprezerali nás. Ja ani neviem, či som mala teplú obuv. Pamätám si, že môj otec bol vtedy na fronte a ja som si zobrala jeho veľké čižmy.

Bývali sme v drevených barakoch. Boli otvorené. Prefukoval cez ne vietor. Po príchode nám Rusi povedali, že oni nečakali takých, ako sme my. Vraj mali prísť silní robotníci a nie deti a staršie ženy. V prvých dňoch sme dostali jednu injekciu. Proti čomu neviem. Nič ma po nej nebolelo, dokonca ženy prestali mať menštruáciu.

Kúpele boli 1 – 2 kilometre od baraku. Kúpanie bolo každý deň povinné. Naspäť sme sa vracali aj v mínus 30 – 40 stupňových mrazoch. Na nohách sme mali len gumáky. Ale nebolo nám zima.

Baňa bola ďaleko, 8 – 9 kilometrov pešo. Pracovný čas trval 8 hodín, ale museli sme splniť normu. Držali nás tam dovtedy, kým sme ju nesplnili.

Z raňajok sme sa veľa nenajedli. Pohár čaju, kus chleba. Pravda, chlieb nám vydávali večer, ale ten sme ešte v noci zjedli. V lepšom prípade sme si ušetrili na raňajky. Dávali nám jesť tekvicu, jačmennú kašu, surovú rybiu kosť a kukuricu. Keď bola sezóna jačmennej kaše, tak sme aj tri mesiace jedli len tú. Kto nezjedol chlieb, mal smolu. Darmo si ho odložil na policu. Do rána zmizol. Nebola tam žiadna ľudskosť ani slušnosť.

Nikdy nezabudnem na cestu domov z bane, v snehu po kolená. Na smrť unavení sme sa snažili ísť po vyšliapanom chodníku. Ten bol pre silnú víchricu hneď zaviaty. Ak niekto zaostal, nebodaj odpadol, už sme počuli len krik. Veľa ľudí zamrzlo. Oblečenie sme mali mokré a na nás zamrzlo na kosť. Ani neviem, odkiaľ sme čerpali silu.

Museli sme ísť tam, kde nás poslali. Museli sme znášať všetko, inak by nás zbili, že by sme sotva prežili. Kto nerobil to, čo mu nakázali, bol potrestaný. Ľudskosť? Ani len posledná úcta nebola. Mŕtvych sme pochovávali pri potoku, do ohybu koryta. Do zeme šli nahí. O pár rokov by sme ich už nenašli. Dávno ich voda odplavila.

Raz nám povedali, nech sa vysťahujeme, že ideme domov. Neverili sme. Bola to však skutočnosť. Prišli sme do Rimavskej Soboty a nastupovali na autobus. Šofér nás však nechcel vziať, lebo sme nemali peniaze. Našťastie, jeden pán z Veľkého Blhu nám lístky zaplatil. To čo sme prežili, neprajem zažiť ani najväčšiemu nepriateľovi.

Prečítajte si tiež: Ako sa v Hradišti Cigánov zastali, ľebo sa to porédňi ľiďé Čítajte 

Neľudské podmienky

Nehostinné prostredie sovietskych lágrov bolo živnou pôdou pre smrť. Ľudia usínali po tvrdej šichte na drevených pričniach. Nie vždy sa všetci dožili rána.

„V barakoch sa hemžili ploštice. Zariadenie bolo strohé. Pri stenách prične široké meter. Boli pre dvoch. Nad nimi polica na hrnčeky a misky, ktoré si ľudia priniesli z domu. Do leta 1945 sa spalo na holých doskách, neskôr na slamníkoch. Prikrývalo sa kabátmi. V kúte stáli murované kachle, oproti dverí bolo malé okno. Pralo sa v blízkom potoku, pod dohľadom strážnikov,“ priblížil Lehotai a podotkol, že úmrtnosť bola veľmi vysoká. Na svedomí ju mali hlad, zima, drina a infekcie. „Od jari 1945 boli úteky časté, najmä v noci. Pár šťastlivcov sa dostalo domov. Tí, čo boli dolapení a pri výsluchu zatajili číslo lágra, z ktorého ušli, boli po bitke umiestnení v najbližšom lágri. Veľa utečencov zmizlo bez stopy.“

Zrodili sa aj priateľstvá

V baníckych osadách, kde stáli lágre, žili prevažne Ukrajinci. „Rusi boli väčšinou len zhora dosadení funkcionári. Domáci boli ovplyvnení propagandou a správali sa nepriateľsky. Deti na väzňov pľuli a hádzali do nich kamene. Po pár mesiacoch však zistili, že tí väzni sú vlastne obyčajní ľudia, ktorí s frontom nemali nič spoločného,“ načrel Lehotai do ďalších zistení zo svojich ciest s tým, že aj miestni boli ťažko skúšaní sovietskym režimom.

„Neboli zhovorčiví. V tom čase bolo lepšie mlčať. Všade boli udavači. Po čase sa však niektorí spriatelili a spoločne nadávali na Stalina, Rusov a komunistov. Miestni žili v nepredstaviteľnej biede. V zemľankách, niektorí mali malé domčeky s jednou miestnosťou, v ktorej s nimi žili krava alebo koza. Prídel tvoril chlieb, olej, čaj, mydlo a tabak. Z prídelu rodičov žila celá rodina. Naši spočiatku nechápali, prečo miestni stále žujú slnečnicové semená. Keďže chlieb dali deťom, iné nemali. V roku 1947 to tam bolo horšie ako cez vojnu. Stalin doslova nechal svojich vyhladovať. Mnohí pomreli,“ pripomenul Lehotai.

Vinní nevinní

Vo vlakoch smerujúcich domov už mnohí chýbali. Ich telá spočinuli v cudzej zemi a ich osudy mali upadnúť do zabudnutia. „Prvý transport z Vorošilovgradskej oblasti smerom do Maďarska bol vypravený v decembri 1945. V nákladných vagónoch boli nevyliečiteľne chorí a zmrzačení ľudia, vrátane štyroch matiek s novorodencami. V októbri 1947 bol vypravený ďalší veľký transport s práceneschopnými a všetkými ženami. V lágroch zostali len silní chlapi.

V decembri 1949 sa na spiatočnú cestu vydali aj poslední Gemerčania.

„Všetky transporty smerovali do Debrecenu, kde prebiehala lekárska prehliadka a evidencia navrátilcov. Dostali potvrdenie o pobyte v lágri, bezplatný cestovný lístok domov a menšiu hotovosť. Ľudia z Gemera – Malohontu sa museli hlásiť na československom veľvyslanectve v Budapešti. Niektorí sa do našej krajiny dostali bez problémov, no boli takí, ktorých vrátili do Maďarska. Stačilo, že colník povedal, že Československo nemalo v sovietskych lágroch nikoho. A tak tým chudákom nezostalo nič iné, že počkať do zotmenia a ilegálne prekročiť hranice,“ objasnil Lehotai a zdôraznil, že o pomeroch v lágroch sa dlhý čas nesmelo hovoriť. Ľuďom sa vyhrážali, že ak niečo povedia, budú vrátení späť.

„Na ich osudy sa malo zabudnúť. Domov sa vrátili len ľudské trosky. Muži vážili do 50 kilogramov. Rodičia nespoznávali vlastné deti. Obyčajní ľudia boli potrestaní v duchu kolektívnej viny,“ zakončil autor zaujímavej výstavy, ktorú si návštevníci GMM môžu pozrieť do konca januára 2018.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Päť chýb pri zateplení strechy
  6. Vitajte v postapokalyptickom svete
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  3. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  6. Úprava osobného motorového vozidla
  7. Important information for Brazilians living in Slovakia
  8. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  9. Vitajte v postapokalyptickom svete
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 19 886
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 217
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 021
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 670
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 861
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 927
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 604
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 516
  9. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 297
  10. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 286
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Akcia platí len 24 hodín

LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.
BKM Lučenec.

V Klenovci nebude s priestormi na testovanie problém, hovorí starostka

Samospráva disponuje viacerými vhodnými budovami.

Klenovec - Ilustračné foto

O testovaní nemáme takmer žiadne informácie, tvrdí primátor Revúcej

Okrem jedného e-mailu od zástupcu Ozbrojených síl (OS) SR nemá samospráva mesta Revúca žiadne relevantné informácie o nadchádzajúcom plošnom testovaní na ochorenie COVID-19.

Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

V kraji sú na tom najhoršie okresy Banská Bystrica a Brezno

Včera zistili na Slovensku viac ako 2 200 nakazených. 210 z toho v Banskobystrickom kraji. 56 v okrese Banská Bystrica a 45 v okrese Brezno.

Už ste čítali?