LUČENEC. Skupina nadšencov regionálnej histórie okolo Miša Šestáka má na svojom konte ďalší jedinečný knižný počin. Kniha Lučenec a kraj novohradský uzrela svetlo sveta len prednedávnom. Nie je však žiadnou novinkou. Ide o jej druhé vydanie, ktoré iniciovala riaditeľka Novohradského osvetového strediska Mária Ambrušová.
Autorom prvého vydania je Vladimír Polívka. „Na prahu jubilejného roku našej štátnej samostatnosti dovoľujem si venovať bratskej jednote sokolskej, v ktorej od príchodu do Lučenca je mi dopriane pracovať skromnými silami, rukopis práce v prospech stavebného fondu – k vybudovaniu nášho sokolského domova. Zriekam sa akéhokoľvek nároku na autorský honorár nielen pre dobu prítomnú, ale aj do budúcnosti. Prosím, aby ste, milí bratia a sestry, láskave prijali tento skromný dar. So sokolským pozdravom Na zdar!“ napísal presne na Štedrý deň v roku 1927 autor.
Polívka bol oduševnený učiteľ
Ako sa dozvedáme z informácií od kronikárky mesta Márie Adamovej, Polívka bol verejný činiteľ, publicista, profesor Štátneho učiteľského ústavu v Lučenci, župný jednateľ, starosta telovýchovnej jednoty Sokol, reprezentant čechoslovakizmu ako aj člen mestského zastupiteľstva v Lučenci. „Po vzore svojho otca, ktorý mu od mladého veku vštepoval lásku k Slovensku, sa politicky angažoval. Bol v príbuzenskom zväzku s Milanom Rastislavom Štefánikom. S veľkým úsilím a nezvyčajným elánom sa venoval kultúrnemu zveľadeniu svojho okolia v novej domovine. Vyučoval telocvik, dejepis a prírodopis.
Vynikal ako svedomitý a oduševnený učiteľ, ako ideálny vychovávateľ, ktorý vedel viesť svojich zverencov k pravde, humanite, kráse, vedel ich oduševniť za vlasť a národ, prebudiť v nich zmysel pre občiansku statočnosť. Vychádzky, výlety, zájazdy, hospitácie žiactva bývali vždy spojené s prednáškami, divadlami a programovými večierkami. Školskými povinnosťami sa Polívkova činnosť nevyčerpávala. Bol dobrým znalcom veľkých osobností, miloval Masaryka a Štefánika a vzal si za úlohu rozširovať ich myšlienky slovom a perom.
Do odbornej slovenskej literatúry sa zapísal veľkou monografiou mesta Lučenec a jeho okolia, a vydaním Štefánikových Zápiskov z Equadoru, aj zverejnením básní Štefánikovho otca Pavla. Patril medzi najlepších ľudovýchovných pracovníkov na Slovensku a najodvážnejším bojovníkom za kultúrne povznesenie a národné uvedomenie slovenského ľudu. Jeho práca bola drobná, ale ťažká a namáhavá a vyžadovala si veľa sebazaprenia,“ napísala o autorovi Adamová.
Skromne túžil po druhom vydaní
Polívka považoval svoju knihu za skromné dielo, ktoré vzniklo z pôvodných článkov Stručného nástinu dejín Lučenca a Nášho Novohradu, uverejnených v sokolskom vestníku župy Pohronskej Detvan v roku 1922. „Stálym sústavnejším poznávaním kraja látky prirodzene pribúdalo, najmä keď získal som porozumenie pre vec iste dobrú a ušľachtilú u mladých kolegov učiteľov, svojich žiakov.
Pripravil som stručný obraz nášho mesta aj kraja novohradského, usilujúc sa prispieť tak k poznaniu nášho kraja nielen po stránke miestopisnej, ale aj historickej, kultúrnej a národopisnej. Iste s pochopením budú sledované aj stručné životopisné dáta o našich rodákoch, ako aj ukážky ich tvorenia. Predkladám skromnú prácu našej verejnosti k láskavému prijatiu.
Som si vedomý, že má niektoré nedostatky, ale bol by som veľmi šťastný, keby bola povzbudením k práci všestranne dokonalej, ktorú náš kraj veľmi súrne potrebuje. Práca má úkol niekoľkoraký. Prajem si z hlbín srdca, aby splnila len jeden: poučila a zobudila záujem o náš slovenský Novohrad, posvätený znojom aj krvou minulých generácií,“ uviedol autor.
Pohľadnica z Lučenca (zdroj: KNIHA LUČENEC A KRAJ NOVOHRADSKÝ)V závere prvého vydania knihy Polívka napísal: „Vyslovujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k zdokonaleniu uvedeného diela, najúprimnejšiu vďaku. Je na škodu veci, že sa nepodarilo opatriť obrázky niektorých významných buditeľov ako aj pekné obrázky našich dedín a mestečiek. Snáď pri druhom vydaní vec sa úplne podarí.“
O deväťdesiat rokov neskôr
Podarilo sa. Presne o 90 rokov neskôr editori druhého vydania rozšírili obrazovú časť o tristo pohľadníc a fotografií Lučenca a šesťdesiat fotografií z novohradských obcí z rokov 1900 až 1938. Pravdepodobne ide o kolekciu, aká z nášho regiónu ešte nebola publikovaná.
„Polívkov opis Lučenca a okolia bol zaujímavý už v dobe jeho vzniku, dnes ho právom musíme považovať za nesmierne vzácny prameň o živote v Novohrade v prvých rokoch po vzniku Česko-Slovenska. Nepresnosti, ktorých sa Vladímir Polívka v texte dopustil, sme korigovali poznámkami pod čiarou. Týmto spôsobom vysvetľujeme aj širšie dobové súvislosti,“ píšu vo svojej edičnej poznámke druhého vydania editori.
Kniha je zaujímavým cestopisom po Novohrade a miestopisom Lučenca. Podáva cenné svedectvo o regióne. „Zaznamenáva množstvo reálií, z ktorých by sa inak mnohé nezachovali. V istom zmysle ide o monumentálnu a pre Novohrad zásadnú prácu, kde nachádzame aj kapitoly venované kultúre, školstvu, opisu ľudového prostredia, fragmenty zvykov, záznamy nárečia či pripomenutie významných slovenských, ale i niektorých maďarských osobností.
Aj keď Polívka nebol novohradským rodákom, cítiť, že mu tento kraj za takmer desať rokov pôsobenia v Lučenci prirástol k srdcu a mal ho rád. Na mnohých miestach píše pod dojmom emócií, čo má svoje osobité čaro. To všetko sú dôvody, prečo je dobré aj napriek časovému odstupu deviatich desaťročí začítať sa do riadkov nového vydania knihy,“ domnieva sa Ján Aláč z Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Šrybliari zo Zeleného
V knihe sa čitateľ dozvie napríklad o tom, ako v Zelenom, ktoré je dnes súčasť Poltára vyrábali šklyble alebo o haličských hrnčiaroch.
„Postup výroby škridlíc je nasledujúci: Cez zimu nakopú hlinu, dovážajú ju do dvorov, alebo do továrne. Na jar ju polievajú vodou, aby rozmokla a zmäkla. To je kvas hliny; vykvasená hlina sa tlačí válkom, prípadne šliape nohami. Z pripravenej hliny – bez kamienkov – vo vzorniciach (formách) vysypaných pieskom robia sa škryble. Hotové sa sušia na slnku, potom sa uložia do „klietky“, odtiaľ sa preložia do radov. Keď sú náležite suché, vložia sa do pripravenej pece, kde sa mierne pália tri dni. Upraviť škridly do pece nevie každý dobre, preto sa zručnosť škridličiarov náležite odmeňuje. Pracovitý škridličiar urobí denne 800 až 1 000 kusov, rodina za letné obdobie až 120 000 kusov. Za dobré výrobky sa slušne platí. Výroba v továrni je, prirodzene, rýchlejšia a v úpravnejších peciach vypálenie rovnomerné. Pece škridličiarov sú veľmi primitívne, ale postačujúce. Veľmi zaujímavý je večer pohľad za dedinu, kde stoja početné pece: dym sa valí pomaly, miestami z násypu na peci prešľahávajú malé plamienky, u niektorých v družnom rozhovore celá spoločnosť na stráži. Škridličiarstvo pomohlo mnohým rodinám k peknému majetku. Okrem toho je tiež výnosné furmanstvo: vozia zo železničnej stanice do Málinca do sklární materiál a späť sklárske výrobky. Zárobok je veľmi slušný. Tiež je v mieste výroba domáceho plátna, ľan vymieňajú z málinských lazov za staré šaty, ovocie a iné veci. Robia plachty, uteráky, ručníky, kapsy, vrecká a iné.“
Haličskí hrnčiari
Halič bola, na rozdiel od Zeleného, jednou z najväčších obcí v Novohrade (v roku 1928 mala 1 237 obyvateľov). Bola tu jedna z najstarších textilných tovární na Slovensku, v čase vydania Polívkovej knihy však už nefungovala. Časť obyvateľov sa živila hrnčiarstvom.
„Významným je tiež domáci hrnčiarsky priemysel, veľmi starý. Pre zaujímavosť o ňom uvádzam niekoľko poznámok: Na jar sa schádzajú hrnčiarske rodiny na spoločnú poradu do krčmy. (‚Bez pálenky niet obriadku‘, platí aj pri tejto porade.) Tam sa rozhodnú, kde otvoria nové jamy. Jednu jamu kopú 3 – 4 rodiny spoločne. Pred zahájením práce sa pomodlia a spoločne popijú. Jamu kopú na ploche asi 1 až 2 m2 do hĺbky 5 až 10 m; v práci sa striedajú po hodine alebo po 20 hrudách.
V hĺbke asi 3 – 4 m prichádzajú na hlinu, v 5 m robia štoly, kde môžu kopať dvaja či traja chlapi. Štoly podopierajú drevami nazvanými šprajcami, tie dávajú tiež do jamy (šachty), aby mohli vynášať hlinu. Niekoľko chlapov sa postaví na šprajce, podávajú si hlinu v košoch a vynášajú von. Keď majú hliny nadostač, rozdelia sa o ňu rovným dielom a odvezú domov, kde už pracuje každá rodina samostatne. Prerobenú hlinu formujú na hrnčiarskom kole (kruhu). Robia krčahy, taniere, mliečniky, misy, protvany (hlinené pekáče) atď. Temer všetky výrobky cifrujú (maľujú), žiaľbohu, s veľmi slabým umeleckým vkusom prostými barvami. Hotový výrobok zaglejdujú a sušia na polici.
V Lučenci tiekla krv, postarali sa o to študenti jednej zo stredných škôl Čítajte Niektorí hrnčiari sú veľmi zruční, ale máloktorí umelci – maliari. Denná výroba je asi 40 – 50 menších, prípadne 30 – 40 väčších kusov. Pália vo vlastných peciach na dvoroch. Po stranách má pec dva menšie otvory a na vrchu väčší otvor. Do pece sa naloží do polovice drevo, na ktoré sa uložia črepy, suché výrobky vo vrstvách uložia na črepy a horný otvor sa opäť uzavrie črepmi. Večer pec zapália, cez noc sa výrobky vypália, ráno sa vyberú a večer sa opäť založí oheň na druhé pálenie, miernejšie a kratšie.
Výrobky rozvážajú najmä na trhy do Lučenca, Modrého Kameňa, Dolnej Strehovej, ale podnikajú tiež ‚obchodné cesty‘. Naložia výrobky starostlivo do slamy na voz a idú do sveta; predávajú za peniaze aj vymieňajú za obilie. Majú zvláštny cenník, obyčajne je základnou mierou obsah nádoby. Pred vojnou aj za vojny býval tento obchod veľmi výnosný. Chodili ďaleko na Dolnú zem.“
