HRNČIARSKA VES. Nárečie sa z bežného jazyka pomaly vytráca. Na dedinách však ešte stále žijú ľudia, ktorí v živote inak ako v miestnom dialekte nehovorili. Uchovávaniu a podpore tradičnej kultúry v obci sa venuje občianske združenie Kúria z Hrnčiarskej Vsi. V projekte Nenadbe zabúdati chceli pripomenúť jedinečné nárečie z tejto oblasti.
„Naše nárečie patrí do skupiny stredoslovenských. Suchánska dolina, alebo ako hovorí profesor Jóna, sušianska, čo je spisovne, tvorí prechodný novohradsko-gemerský pás a ohraničuje zo severu celú ipeľskú skupinu od Váľkova, cez Pondelok a na juhu sa končí približne Hrnčiarskymi Zalužanmi,“ vysvetlila Mária Ambrušová z OZ Kúria.
Rozprávali príbehy zo spomienok
Na stretnutie v rámci projektu pozvali ľudí, ktorí radi a dobre nárečím rozprávajú celý život. Sú rodáci z obcí v suchánskej doline. „Myslela som, že ukážky nárečia v rôznych vekových kategóriách zaujmú. Preto som pozvala starších aj mladých,“ priblížila svoj zámer Ambrušová.
Príbehy zo spomienok vyrozprávali hostia plnej sále kultúrneho domu, čo je dôkazom, že o tradície hoci aj v podobe dialektu je stále záujem. Tunajší ľudia si svoje nárečie vážia a držia ho vo veľkej úcte. „Všetky obce sme sa stretávali v kostole, lebo sme boli jedna farnosť. Ľudia vstupovali do manželstva a samozrejme sa tým aj rečovo ovplyvňovali, hoci každá dedina má svoje špecifiká,“ doplnila organizátorka podujatia s tým, že najviac si nárečie pestujú Zalužanci.
Všetky obce sú si veľmi blízke. K Suchej, Zalužanom, Sušanom a Ožďanom sa radí aj Pondelok, hoci viac zabieha do novohradského nárečia. Hranica medzi nimi je veľmi tenká. Ich spoločným menovateľom bolo aj hrnčiarstvo, ktorému sa predkovia venovali mnohé desaťročia.
Bole smo dos pochabie
Organizátori si možno zo začiatku ani neuvedomili, že okrem oživovania nárečia, dávajú týmto podujatím priestor na zaujímavé spomienky. Príbehy pamätníkov ponúkli osobitú sondu do minulosti života obyčajných ľudí v tomto regióne, čo bolo pridanou hodnotou celého stretnutia.
Helenu Hazuchovú volali ňanika Ilona Bobonáreve. Takto si spomína na obdobie svojej veľkej lásky.
„Kot smo me s Uliev bole malje, tak smo šakovô porobele, bole smo dos pochabie. Domá zmo dulovale po padláši, po toku a hľejdali smo šakovakie starie daromnine. Poton kot smo už bole veśie tak sa nán aj parobci zaśali popašovati, ale zmo nemohli beti tuvon vešer, lebo sa sa mamoouka bojali aj hňevali, kot zmo boli zavelie. Kot uš zašav Pauko za mnou choditi tak mamouka poviedali, že budú v komôrki so mnou spávati. Mne s to veľmi nepášelo a ani Pauko nebov rád, ale oni furt len že vedno so mnou budú spati. Edon raz mi
„Kot smo me s Uliev bole malje, tak smo šakovô porobele, bole smo dos pochabie. Domá zmo dulovale po padláši, po toku a hľejdali smo šakovakie starie daromnine. Poton kot smo už bole veśie tak sa nán aj parobci zaśali popašovati, ale zmo nemohli beti tuvon vešer, lebo sa sa mamoouka bojali aj hňevali, kot zmo boli zavelie. Kot uš zašav Pauko za mnou choditi tak mamouka poviedali, že budú v komôrki so mnou spávati. Mne s to veľmi nepášelo a ani Pauko nebov rád, ale oni furt len že vedno so mnou budú spati. Edon raz mi Pauko poviedau, abe son si na ruku zaviezala douhu špárgu a koniec spustela cez vihľad vo. Lebo jej son v posteli spávala pri stene pod vihľadon a mamouka na kraji. Jej son najskôr nevedela že preš to kce takto, ale poton son spravela tak ako kcev. Kot zmo zaspale prišov gu vihľadu Pauko, potejhou za tú špárgu, jej son sa zobudela, pozrela son, ši mamouka spej a cez vihľad son višla vo. A tak to bolo celô leto. Poton son sa na jesen vidávala, lebo uš prišov pán boch s dušiev.
Tak son Irme poradela muža
Mária Véghová, rodená Némethová, prezývaná Vargíňeve z Veľkej Suchej, pri návšteve rodného domu otvorila bránu a začala:
Jáj, jej son z tohto domu, tu son sa narodela aj mlados son prežela. Tu mi bolo najlepše v živote. Pri mamouky. Kot son už bola taká vešej, tak son bola veľmi pekná. Aspon tak šeci vraveli. Aj ucházáší son mala velie. Chceli ma. Edon raz vravín apoukovi: Apouka, jej sa chcen vidati. Prišli be ma už aj pejtati. Apouka sa pozreli a vravej, Te Mara,a te si de pošula že sa skôr kosí košarina a poton seno? Aždaj sa najskôr misí Irma vidati, tá je staršej a poton te. A jej vravín, apouka, ale Irma niema fraiera. Tak te Mara, svadbu mati nebudeš dotode, kýn si Irma nenájde a sa nevydá. No namôj pravdu, to je ni dobre. Šo jej buden robiti, misín jie dakoho najti. Tak son sa pospetovala kotôr je súci na ženbu a poviedali mi, že na Sevci edon. Tašla son za nín a ôn nebov proti. Stretli sa a sa mu zapášela aj ôn jie. Tak son Irme poradela muža. Bola svadba. A poton son sa jej misela vidati do Ožďán do Végov, lebo apouka tak kceli. Zo zašeitku mi bolo ťažko, ale son si zvekla. Dobrej mi bov . Chodili som predávati šťavic, lebo ich volali“Durancevci“ a tak volali aj tôt pramen. To bov ich. Tak smo vo fľaškách, ale aj v sudoch na posviecke chodili s tou šťaviciev.
Bude aj slovník
Príbehy mali nielen obsahom, ale najmä dialektom svoje jedinečné čaro. Práve tu si mnohí uvedomili, aká vzácnosť mizne z nášho života, niečo z našej podstaty – naša pôvodná reč.
O svojej rodine, o zážitkoch z detstva, významných udalostiach hovorili aj ďalší účinkujúci Milica Jozefová, Mária Kaličiaková, Ján Babarík či najmladšia Jaroslava Belková. Zaujali všetci. K ich príbehom sa ešte v budúcnosti vrátime.
Prvé stretnutie sa vydarilo. Organizátori plánujú pripraviť aj ďalšie a za cieľ si dávajú aj prípravu malého slovníka nárečia suchánskej doliny.
