FIĽAKOVO. Športoví fanúšikovia ho v minulosti mohli vidieť pri BK ESO, MBK Lučenec či vo futbalovom Divíne a v Málinci. Dnes sa stará o zdravie hráčov BKM Lučenec a FTC Fiľakovo. Masér a fyzioterapeut Alexander Sebestyén je už dlhé roky súčasťou miestneho športu a na svojom konte má aj pôsobenie v reprezentácii.
So 40-ročným rodákom z Fiľakova sme sa porozprávali o jeho bohatých zážitkoch a skúsenostiach. V rozhovore prezradil, prečo ho po práci bolí hlava a nie ruky, alebo to, že sa čoskoro vráti do realizačnému tímu slovenského výberu.
Kde sa začala tvoja kariéra športového fyzioterapeuta a maséra?
V roku 2004, po skončení súkromnej masérskej školy, som sa dostal k basketbalovému klubu ESO Lučenec. Mužstvo pod vedením trénera Tibora Jányho či bratov Mižúrovcov malo majstrovské ambície a ja spolu s doktorom Zsoltom Mihalovicsom a masérom Jožkom Samašom sme zabezpečovali zdravotnú stránku. Pre mňa ako mladého chalana to bola lukratívna práca. Stretávať sa so známymi a úspešnými ľuďmi, cestovať a zbierať prvé profesionálne znalosti.
Okrem toho si už po pár mesiacoch nazbieral aj majstrovskú medailu a reprezentačné skúsenosti.
Krtíšski vinári majú za sebou dobrý rok. Pribudli im aj ocenenia (+ FOTO) Čítajte Mal som česť pracovať s hráčmi ako Mirko Ščekič, Igor Kovačevič, Antonio Bičvič, Neven Čuzela, Maroš Kováčik, Miško Tarabus či Tibor Kemeník. Tých mien je veľmi veľa. Po zisku majstrovského titulu BK ESO Lučenec som spolu s doktorom Mihalovicsom dostal pozvánku do basketbalovej reprezentácie Slovenska do 20 rokov. Pre mňa ako chlapca z malého mesta to bolo veľké zadosťučinenie. S reprezentáciou sa odštartoval kolobeh sústredení doma i v zahraničí. Vyvrcholením boli majstrovstvá Európy v Portugalsku, kde sme obsadili 13. priečku. Hralo sa v obrovskom komplexe Estádio da Luz, ktorý je domovským stánkom lisabonskej Benfice.
Musel to byť silný zážitok zúčastniť sa takého veľkého a prestížneho podujatia.
To teda bol. Okrem basketbalového turnaja sme mali česť pozrieť si prípravný futbalový zápas Benfice a Girondins Bordeaux. Prvýkrát v živote som videl 50-tisícovú divácku kulisu. Doteraz si pamätám, ako hlásateľ do mikrofónu začal kričať „Victoria, Victoria“. Myslel som, že na trávnik vyjde nejaká známa speváčka a zaspieva hymnu. Odrazu však priletel veľký živý orol a sadol si na erb Benfice Lisabon. Bol to niečo neskutočné.
Dokázal si sa po takom silnom zážitku tešiť z „menších“ zápasov BK ESO?
Áno, hoci tím už nebol na takej úrovni ako predtým. Do Lučenca však prišiel Krunoslav Krajnovič. Pre našinca neznáma tvár, v Chorvátsku uznávaný odborník. Spolu s ním prišli skúsení hráči. Vytvorila sa vynikajúca patria, ktorá opäť dotiahla Lučenec na vrchol. Dodnes si živo spomínam na finále. Predalo sa 2 800 lístkov a v hale sa tiesnilo okolo 3 200 divákov, ktorí boli pri zisku ďalšieho majstrovského titulu Lučenca. Dva dni sme sa z toho spamätávali (smiech).
Po skončení BK ESO nastala v tvojej basketbalovej kariére nastala dlhšia odmlka.
Lučenec začne nadstavbu v Košiciach Čítajte Pomáhal som vo futbalovom klube Divína a Málinca, kde niektorí hráči dovtedy nepoznali masáž, iontové nápoje či špeciálne stravovanie. Myslím, že sa mi aspoň trochu podarilo pozdvihnúť úroveň dedinského futbalu. Ak sú ľudia oddaní, dá sa robiť kvalitná práca aj na najnižšej klubovej úrovni. Musí tam byť však chuť a srdce, pretože o peniazoch to nie je. Mám kamarátov, ktorí robia fyzioterapeutov vo veľkých európskych kluboch a ich mesačná mzda sa pohybuje v tisícoch eur. U nás sa o veľkých peniazoch nedá hovoriť, preto to musí byť srdcová záležitosť.
Neskôr si pôsobil v lučeneckom MBK a dodnes pomáhaš BKM Lučenec či fiľakovskému FTC. Netúžil si niekedy stáť na opačnej strane a byť súčasťou hráčskeho kádra?
Ako malý chlapec som vo Fiľakove hrával futbal a neskôr v Lučenci aj basketbal. Pričuchol som však k masérstvu, ktoré ma oslovilo. Doslova som sa v tejto profesii našiel. Okrem toho, aj z masérskeho miesta zažívam rovnakú radosť ako hráči. Nie všetci si uvedomujú, koľko mravčej práce robí realizačný tím za zavretými dverami. Keď sa však diváci po výhre postavia, skandujú a tlieskajú, užívam si to rovnako, ako keby som k víťazstvu bodovo prispel aj ja.
Precestoval si a stále cestuješ do rôznych kútov doma i v zahraničí. Neobmedzuje to tvoj súkromný život?
Trochu áno. Preto skladám klobúk pred svojou manželkou a dcérou, ktoré mi cestovanie, večerné tréningy a zmeny v nemocnici trpia a podporujú ma. Prežil som momenty, o ktorých mnohí iba snívajú. Dva majstrovské tituly, víťaz slovenského pohára, obed v reštaurácii Roberta Prosinečkiho v Záhrebe, večera s Dinom Radjom v Splite alebo kávičky s Goranom Filipovičom či Stojanom Ivkovičom. To všetko neprišlo samo od seba. Stálo ma to veľa námahy, učenia a zlepšovania sa. Za mnohé vďačím doktorovi Mihalovicsovi, ktorý mi ochotne otvoril dvere k nových vedomostiam.
Na stole sa ti vystriedali hráči rôznych národností. Ako si prekonal jazykovú bariéru?
Najskôr rukami a nohami. (smiech). Potom som si začal osvojovať základy konkrétneho jazyka, inak to nešlo. Vďaka tomu sa v súčasnosti dohodnem so Srbom, Chorvátom, Maďarom a ovládam aj základy angličtiny.
Je rozdiel, keď sa staráš o futbalistu a basketbalistu?
Je a obrovský. Najmä v muskulatúre. Napríklad Paťo Meluš mal 2,15 metra a keď mi ležal na stole, musel som okolo neho chodiť. Každý športovec má inú stavbu tela.
Musíš teda poznať konkrétneho človeka, ktorého ideš masírovať?
Samozrejme. Musím vedieť, či dotyčný má alebo mal nejaké zdravotné problémy, alebo či užíva nejaké lieky. Hovorí sa, že trením sa nič nepokazí, ale nie je to pravda. Svalstvo je u každého iné a pohyb, ktorý jednému pomôže, môže druhému uškodiť.
Asi si už mnohokrát dostal otázku, či ťa po práci bolia ruky.
Ruky ani nie. Skôr hlava. Každý, kto masíruje, by mal premýšľať. Treba zvoliť správny štýl masáže a konkrétny prístup. Svoje robí aj veľká zodpovednosť. Každého hráča musím maximálne pripraviť na výkon a zodpovedám za jeho fyzickú pripravenosť. Preto viac pociťujem psychickú únavu.
Čo nové ťa čaká v najbližšej dobe?
Návrat do reprezentácie. Šéftréner Ivo Kurilla si ma spolu s Robom Fabínym vybral ako fyzioterapeuta slovenskej basketbalovej reprezentácie do 20 rokov. O pár mesiacov sa začne prípravná fáza, ktorej časť by mala prebehnúť aj v Lučenci. Vyvrcholením budú majstrovstvá Európy v Bulharsku.
Máš vo svojej kariére sny a ciele, ktoré by si chcel dosiahnuť?
Mám krásne majstrovské medaily, pôsobil som v reprezentácii a precestoval takmer celú Európu. Aj tak som však nedosiahol všetko. Veľmi rád by som sa dostal do mužskej basketbalovej reprezentácie a taktiež by som chcel navštíviť belgický Brusel. S FTC Fiľakovo by som rád postúpil do druhej ligy, pretože toto mesto si to zaslúži. A veľmi by ma potešilo, keby sme skvelým basketbalovým fanúšikom opäť mohli ponúknuť neopakovateľnú príchuť extraligových zápasov.
