LUČENEC. Začínal ako mladý talent v BK ESO. Hrával za juniorku Handlovej i Banskej Bystrice, no väčšinu svojej kariéry zasvätil lučeneckému dresu, v ktorom bojuje aj v súčasnosti. Dvadsaťpäťročný kapitán BKM Lučenec Simeon Jackuliak je silný lokálpatriot a kvôli Lučencu by odmietol aj ponuku z extraligy.
S talentovaným krídlom a rozohrávačom sme sa porozprávali o jeho basketbalových začiatkoch, o jeho kapitánskej úlohe i o tom, ako sa snaží kompenzovať výškovú nevýhodu.
Kedy si prvýkrát privoňal k basketbalu?
Mal som asi 10 rokov. V škole sa otvoril basketbalový krúžok, tak som rozhodol vyskúšať niečo nové. Predtým som hrával futbal, no basket ma oslovil viac. Úlohu zohralo aj to, že Lučenec bol a aj je basketbalové mesto. A keď som prvýkrát zažil atmosféru zápasu BK ESO, už nebolo cesty späť.
Práve v drese BK ESO si začínal v mládežníckych kategóriách. Ako si vnímal kontakt a spoluprácu so skúsenými hráčmi a neskôr aj majstrami?
Bola to obrovská skúsenosť. Všetci mali mnoho vedomostí a skúseností, ktoré posúvali nám mladým. Mne osobne veľmi pomohli aj tréningy pod Krunom Krajnovičom.
Okrem Lučenca si hral aj v juniorke Handlovej a Banskej Bystrice. Profesionálnu kariéru medzi mužmi si odštartoval v MBK Lučenec pod Ivanom Kurillom. Ako si spomínaš na moment, keď si s áčkom prvýkrát vybehol na palubovku?
Bol to zápas proti Spišskej Novej Vsi. Je to možno zvláštne, ale necítil som nejakú veľkú zodpovednosť. Počas tých dlhých rokov som si na hru zvykol a podať čo najlepší výkon bolo samozrejmosťou.
Zažil si vo svojej kariére moment, ktorý ťa dodnes trápi?
Sviatočná hrôza. Radosť z darčekov vystriedal boj o život (+ FOTO) Čítajte Áno, keď sme ako kadeti Lučenca skončili na 4. mieste. BK ESO vtedy dostalo stopku na dva roky a my ako mládež tiež. Mnoho mojich vtedajších spoluhráčov malo obrovský potenciál a mohli to dotiahnuť ďaleko. Kvôli stopke však s basketbalom skončili. Mrzí ma to, pretože my mladí sme za situáciu v klube nemohli. Tie dva roky, kedy som nemohol hrať pod asociáciou, boli moje najhoršie.
Nechcel si aj ty uzavrieť svoju basketbalovú kapitolu?
Vôbec nie. Basketbal ma bavil. Bol som smutný, že som z celej tej mladej partie ostal sám, no skončiť mi ani nenapadlo.
Nie je to tak dávno, čo si s MBK Lučenec prvýkrát ochutnal atmosféru slovenskej najvyššej súťaže.
Na tie časy rád spomínam. Kvalita tréningov i hry sa výrazne zlepšila. Ivo Kurilla mal každý detail prepracovaný, predtým som nič také nepoznal. Nehovoriac o tej fantastickej diváckej kulise.
Tá pri prvej lige nie je až taká bohatá. Vnímaš to počas domácich zápasov?
Objavila sa vzácna letecká fotografia Lučenca z minulého storočia Čítajte Áno. Extraligová a prvoligová návštevnosť sa nedá porovnávať. A nielen u nás v Lučenci. Na druhej strane, na naše zápasy chodí viac divákov ako niekde na extraligu. Som rád, že máme stabilných divákov, ktorí na basketbal nezanevreli. Všetci v klube by sme boli radi, keby na domáce zápasy chodilo čo najviac divákov. Chceme, aby boli pri nás. Každý vie, že v Lučenci sú najlepší fanúšikovia a my hráme a bojujeme pre nich.
Takmer celý tvoj basketbalový život je spojený s Lučencom. Uvažoval si niekedy nad zmenou klubu?
Tento rok som dostal dve ponuky. Obidve som odmietol.
Čo ak by prišla ponuka z domácej extraligy?
Neprijal by som ju. Lučenec milujem a radšej zabojujem za to, aby sme do Novo-hradu vrátili najvyššiu súťaž. Hrať v domácom drese a pred domácim publikom je pre mňa to pravé orechové.
V lete sa sformoval BKM Lučenec a spolu s ním vznikla partia mladých basketbalistov. Ako vnímaš svoje súčasné pôsobisko?
Chalani sú super. Všetci sme si sadli. Sme mladá partia a na palubovke nám chýba taký basketbalový otec. Máme sa ešte čo učiť, ale pomáhame, radíme si a podporujeme sa navzájom.
Najväčšia pomoc a podpora musí smerovať z tvojej strany, keďže si kapitánom tímu.
To áno. Nečakal som, že sa mi dostane takej pocty. Myslím, že si kapitánske povinnosti plním dobre a dúfam, že aj spoluhráči to vidia rovnako. Veď v kádri dokonca patrím k tým najstarším. (smiech)
Rovnako patríš aj k nižším hráčom. Snažíš sa túto nevýhodu nahradiť niečím iným?
Najmä rýchlosťou a trénovaním rýchlej strely. Ako nízky hráč sa nemôžem dlho pripravovať na strelu, lebo dostanem blok. Preto sa snažím zlepšovať v „catch&shoot“, teda hádzať na kôš okamžite po prihrávke.
Kde sa cítiš lepšie, pod košom súpera alebo pod tým svojím?
Užívam si aj obranu, no pod košom súpera sa cítim lepšie. Keď skórujem alebo dobre prihrám, je to ten najlepší pocit.
Keď na ihrisku prehrávate, niečo ti nevyjde alebo dôjde k spornému momentu, vyzeráš, že ťa to dokáže vytočiť.
To áno. (smiech) Keď napríklad rozhodca udelí podľa mňa nesprávny verdikt, emócie pracujú a niekedy vybuchnem, hoci by som nemal. Technickú som zatiaľ nedostal, takže to nebude asi také zlé. (smiech). Ak sa na ihrisku naštvem, snažím sa to využiť vo svoj prospech a vyburcovať sa k lepším výkonom.
Vieš sa nahnevať aj na svojich kamarátov alebo bývalých spoluhráčov v tíme súpera?
Kamarátmi sme do začiatku zápasu, potom každý bojujeme za svoj tím. Po skončení sa všetko vráti do starých koľají a ak sa na palubovke niečo stalo, vysvetlíme si to. Tak by to malo fungovať všade.
Máš basketbalový vzor?
Áno, LeBrona Jamesa. Kdekoľvek príde, vždy zvýši morálku a tímový výkon. Je to rodený vodca a pre mňa najlepší súčasný basketbalista.
O čom snívaš?
To už radšej nerobím. (smiech) Radšej sa sústredím na to, čo sa môže v blízkej budúcnosti splniť. Preto je mojím cieľom postup do extraligy. Mestu vrátiť basketbalovú prestíž a fanúšikom opäť ponúknuť tú nezabudnuteľnú atmosféru.
