FIĽAKOVO. Gólman Patrik Le Giang pôsobil v Žiline, v mládežníckych reprezentáciách Slovenska a má za sebou polovicu sezóny v drese českého prvoligistu z Karvinej. V decembri navštívil svoju domovinu a MY sme sa s úspešným odchovancom fiľakovského futbalu porozprávali o jeho futbalovej minulosti, súčasnosti i budúcnosti.
Mnoho mladých chlapcov chce na ihrisku góly strieľať a nie im zabraňovať. Prečo si si vybral post strážcu svätyne?
Začínal som ako hráč v poli. Do brány som sa prvýkrát postavil, keď som mal 8 rokov. Na tréningu nám chýbal brankár a ako najmenšieho ma poslali chytať. Starší futbalisti vraj môj výkon pred trénerom ohodnotili slovami „Čo je to v bráne za malú pumu?“ (smiech). Odvtedy mi prischli brankárske rukavice.
Brankár by mal byť vysoký, no ty si ako dieťa nepatril k najvyšším. Dnes meriaš 185 centimetrov a vraj si si túto výšku vymodlil.
Simeon Jackuliak: Kvôli Lučencu by som odmietol aj ponuku z extraligy Čítajte To je pravda. Často som ako dieťa počúval, že nebudem brankárom, lebo som malý. Ako chlapec som si urobil prieskum ohľadom výšky brankárov a pri každom sviatku som si želal iba jediné – aby som dorástol aspoň na 185 centimetrov. Časom som prerástol otca aj brata a zastavil som sa presne na vymodlenom čísle. Môže sa to zdať vtipné, no ja verím, že si život tvoríme vlastnými myšlienkami a veci si doň priťahujeme.
Prvé futbalové kroky si urobil vo fiľakovskom FTC. Odtiaľ sa ti podarilo vyskočiť rovno do prvoligového MŠK Žilina.
Bol som balíček k svojmu bratovi (smiech). Emil bol megatalent a počas pôsobenia v Norimbergu si ho vyhliadla Žilina. Majiteľ klubu pri podpise zmluvy spomenul, že hľadajú mládežníckeho brankára a Emil si na mňa spomenul. V Žiline mi po troch dňoch skúšania oznámili, že sú spokojní a berú ma. Bolo to niečo neuveriteľné.
Počas žilinských časov si dostal ďalšiu lákavú ponuku – reprezentovať krajinu svojho otca, Vietnam. Ty si však odmietol. Prečo?
V Žiline som chytal v prvej dorasteneckej lige, keď som dostal pozvánku do slovenskej U17-ky na kvalifikáciu do Francúzska. Z nej som však vypadol a vtedy mne aj bratovi prišla ponuka z Vietnamu. Urobilo sa z toho veľké haló. Ešte predtým, ako mladý chlapec, som si sľúbil, že sa raz dostanem do slovenskej reprezentácie. Ponuku z Vietnamu som odmietol a svoj sľub som dodržal. Od U18 som nechýbal ani v jednej nominácii a v 18 rokoch som dostal prvú pozvánku aj do U21-ky.
Neľutuješ svoje rozhodnutie?
Vôbec. Mne aj bratovi vo Vietname ponúkli doslova rozprávkové podmienky, no necítil som to ako správnu cestu. Nehrám futbal prioritne kvôli peniazom, ale kvôli tomu, že ho milujem. Som hrdý, že mám ázijskú krv, ale pokladám sa za Slováka. Obliecť si dres s dvojkrížom na hrudi, hrať za rodnú krajinu a pred zápasom počuť slovenskú hymnu je ten naj-krajší pocit.
Snažíš sa získať si miesto aj medzi „sokolmi“ alebo to nechávaš voľne plynúť?
Nechávam to plynúť a sústredím sa na to, čo dokážem ovplyvniť. Obliecť si dres svojej krajiny je však snom každého futbalistu, vrátane mňa.
V súčasnosti si kmeňovým hráčom druholigového Vlašimu a hosťuješ u prvoligistu z Karvinej. Je veľký rozdiel medzi slovenskou a českou najvyššou súťažou?
Rozdiel tam určite je. Liga, návštevnosť, štadióny alebo marketing. Všetko spojené s futbalom je na vyššej úrovni.
Počas zimnej prestávky ti skončí hosťovanie v Karvinej. Môžeš prezradiť, kam budú smerovať tvoje ďalšie kroky?
Zatiaľ nie. S Karvinou som v štádiu jednania a ozvali sa aj ďalšie kluby. Všetko bude tak, ako má. Na nič netlačím a to správne príde samo.
Prichádza do úvahy aj návrat na Slovensko?
Karviná je môj druhý zahraničný angažmán a mám za sebou krásny polrok. Aj preto sa momentálne necítim na návrat.
A čo iné krajiny?
V Lučenci upustili od polnočného ohňostroja. Nový rok privítajú netradične Čítajte Som cieľavedomý človek a veľmi rád by som sa dostal do jedného z najlepších klubov v Česku a časom možno aj do tých najlepších európskych líg. Ako malý som sníval o Taliansku, v súčasnosti je to španielska La Liga, kde hrá bývalý spoluhráč z repre Stano Lobotka. Aj on je príkladom, že nemožné neexistuje. Stačí ísť naproti šťastiu. Zastávam filozofiu kaizen – všetko postupne krôčik po krôčiku, nemožné pre mňa neexistuje.
Sleduješ účinkovanie FTC Fiľakovo v tretej lige?
Priznám sa, som rodák z Fiľakova a FTC ma vychovalo, no nesledujem žiadny klub z regiónu. Hoci som už 10 rokov preč, nezabúdam, odkiaľ pochádzam. Aj kvôli tomu som v decembri prišiel domov podporiť mladé talenty. Spolu s vedením Základnej školy na Farskej lúke sme zorganizovali turnaj pre žiakov. K tomu sa pripojili debaty s verejnosťou i deťmi a budem rád, keď sa z toho stane tradícia.
Na ktorý brankársky moment spomínaš s najväčšou nechuťou, a naopak, na ktorý zážitok najradšej spomínaš?
Nerád spomínam na barážový zápas proti Talianom. Na postup nám stačila remíza a mali sme kopať penaltu. Rozhodca však verdikt zrušil. Napokon sme prehrali a nepostúpili sme na majstrovstvá Európy. Mohol to byť pre nás všetkých zlom. Cítil som sa bezmocný a aj ukrivdený. S odstupom času to však beriem ako situáciu, ktorá sa kvôli niečomu mala stať. A najkrajší moment v kariére? Tých je viac. Futbal mi prináša krásne chvíle každý deň. Z tých posledných najradšej spomínam na premiéru v prvej českej lige proti pražskej Slavii. Po zápase ma fanúšikovia vyhlásili za hráča zápasu. Spätná väzba od divákov je to najkrajšie. To si hráč za peniaze nekúpi.
Nelákalo ťa niekedy opustiť tri žrde a hrať v poli?
Ako žiak a dorastenec som hral v útoku a darilo sa mi. Je nádherné strieľať góly, ale post brankára mi prischol. Veď kvôli tomu som si vymodlil tých 185 centimetrov (smiech).
Čo všetko musíš ako brankár obetovať, aby si podával dobré výkony?
Potlesk si užívam rovnako ako hráči, tvrdí fyzioterapeut Alexander Sebestyén Čítajte Niektorí ľudia si myslia, že si dopoludnia trochu zatrénujem a potom mám voľno, počas ktorého míňam peniaze. Nevidia však za oponu. Príprava prebieha takmer vždy. Je to množstvo odriekania, individuálnych tréningov a driny, hoci slovo drina nemám v tomto prípade rád, keďže si celý ten proces užívam. Mám aj individuálneho kouča Mateja Halaja z Lučenca. Väčšinou sa pripravujeme po sezóne cez ligovú a zimnú prestávku. Futbal je pre mňa životný štýl. Uvedomujem si, že mám obrovské šťastie robiť to, čo milujem. Preto je to všetko prepojené. Či príprava na ihrisku i mimo neho, kuchyňa, stravovanie, individuálne tréningy a v neposlednom rade je veľmi dôležité nastavenie mysle. Starám sa tak o svoje telo, ako aj o svoju myseľ.
Pôsobíš ako pozitívne naladený a šťastný človek. Dokážeš sa niekedy nahnevať?
(smiech). Túto otázku dostávam často. Je veľmi ťažké nahnevať ma. Hnev som zo svojho života vypustil. Postupom času, vzdelávania a obrusovania charakteru som zistil, že hnev je v živote zbytočný. Rozhodol som sa byť šťastný a to je pre mňa prvoradé.
Posúvaš svoju filozofiu aj ďalej? Napríklad, ak ťa spoluhráči cez nepriaznivý polčas požiadajú o trochu povzbudenia.
Počul som reakcie, že som niektorým ľuďom zmenil život, no to nie je pravda. Zmenili si ho sami. Ja som im možno len ukázal jednu z mnohých ciest. Chalani sa pýtajú na život, stravu či myšlienky a už ma pasovali za svojho mentálneho kouča (smiech). Som rád, keď môžem niekomu pomôcť a aj práve preto som sa rozhodol založiť blog, kde budem prezentovať svoje myšlienky, zverejňovať recepty alebo sa deliť o techniky cvičenia. Ak to čo i len jedného človek inšpiruje k lepšej ceste, budem veľmi šťastný.
