Článok pokračuje pod video reklamou
CINOBAŇA. Amatérske divadlo malo v minulosti v mnohých obciach bohatú tradíciu. Moderná doba však priniesla množstvo povinností a málo času venovať sa svojim záľubám. Ochotníkov venujúcich svoje voľné chvíle a talent divadlu ubúda.
Oživiť po rokoch činnosť divadelného súboru sa podarilo nadšencom v Cinobani. V roku 2015 začala súčasná režisérka a vedúca súboru Vladimíra Albertová hľadať prvých hercov. Tak sa stretla hŕstka cinobanských nadšencov fungujúca pod skratkou HrCiNa. „Hľadali sme ich cez naše obecné noviny, oslovovali sme aj bývalých amatérov. Nakoniec sa nás nazbieralo desať a tento počet máme dodnes,“ uviedla oduševnená učiteľka, ktorá sa už dvadsaťpäť rokov venuje detskému divadlu.
Začiatky neboli jednoduché
K ochotníkom dospelákom sa dostala náhodou. „Nikdy by mi nenapadlo, že skončím u dospelých. Ale práca je to asi rovnaká. Deti sú hravejšie, tvárnejšie, dospelí však majú svoje odžité a na javisku im to pomáha lepšie prežiť svoju postavu. Poslušní sú asi rovnako, aj keď dospelí sú tvrdohlavejší a dlhšie im trvá, kým pochopia, že im chcem dobre,“ pousmiala sa skúsená režisérka.
Zostava súboru je rôznorodá. V divadelnej rodine sa udomácnili herci od sedemnásť do sedemdesiat rokov. „Tí najmladší sú moji detskí herci, ktorých som si vychovala v detskom divadelnom súbore Athéna pri ZŠ a MŠ v Cinobani,“ vysvetlila vedúca. V súbore pôsobí aj Silvia Očovanová, Ján Podhora, Ľubica Machavová, Jaroslav Šípek, Jozef Karásek, Jana Urbančoková, Simona Albertová, Matej Fodor a najstaršou členkou je Judita Demeterová.
Prečítajte si tiež: Tajomné priestory pod hradom prilákali vyše tisíc ľudí (+ FOTO)
„Ja som sa vrátil na divadelné dosky po štvrťstoročí. Divadlo sa prispôsobuje dobe a preto rád pripomínam mladším kolegom ako sa hrávalo niekedy. Byť ochotníkom na dedine je veľmi zaujímavé. Fanúšikovia a milovníci divadla ma takmer všetci poznajú. Preto ma vždy poteší, keď si vypočujem slová vďaky a uznania a hlavne, že sa im vystúpenie páčilo,“ vyznal sa dlhoročný ochotník, predstaviteľ hlavných postáv Ján Podhora.
„Pre mňa je to najmä pokračovanie toho, čo som robila od detstva. Je to priestor na úplný mentálny oddych, je to priestor na tú trochu exhibicionizmu, ktorú má v sebe každý z nás, je to priestor, v ktorom sa môžem umelecky vyžiť,“ myslí si vysokoškoláčka Simona Albertová, ktorá sa venuje písaniu scenárov pre detský súbor Athéna.
Divadlo milujú začiatočníci aj starí harcovníci
Divadelný svet si zamilovali aj začiatočníci. „Je to pre mňa ako príležitostné ocitnutie sa v inom svete. Relax, zábava, zároveň však zodpovednosť, cibrenie pamäte a veľká dávka odvahy,“ tvrdí Silvia Očovanová.
Zorganizovať voľný čas desiatich ľudí, z ktorých časť študuje, iná pracuje a ďalšia si užíva zaslúžený dôchodkový odpočinok je veľmi náročné. „Niekedy to dá poriadne zabrať, ale keď už vieme texty, všetko ide ako po masle,“ povedal s úsmevom Podhora. „Naše skúšky sú vždy podvečer v miestnom kultúrnom dome a sú veselé, mňa neskutočne dobíjajú energiou. Zabudnem na všetky starosti a problémy a aj na to, ako letí čas,“ dodala Albertová.
Nácvikom venujú všetci členovia súboru množstvo osobného voľna. „Naši partneri nás nevidia celé dni. Po skúškach sa vraciame domov neskoro večer. Bez ich tolerancie by sme to nedokázali. Ale radi si vypočujú, keď im rozprávame rôzne pikošky, ktoré pri nácvikoch zažívame. Je to drina ale aj kopec zábavy,“ prezradil takmer šesťdesiatnik Podhora.
Umelé zuby v podprsenke
Ani jeho kolegyňa Silvia si bez podpory rodiny svoje účinkovanie nevie predstaviť. „Spoznala som tu skvelých ľudí, ktorí mi dávajú iný pohľad, iné cítenie, iné myslenie. Veľa sa nasmejeme pri skúšaní nových hier, kedy zažívame to, čomu sa hovorí zrod. Pri čítaní scenára nikdy nikto nevie, ako to všetko nakoniec dopadne. Nesmierne si vážim podporu mojich najbližších, ich trpezlivosť a hodiny čakania. Musím povedať, že je to môj prvý a najväčší fanklub,“ pochválila sa.
„Nácviky sú miesto smiechu, kriku, plaču (väčšinou od smiechu), je to miesto vymýšľania, je to miesto, kde si vaša skvelá kolegyňa vytiahne umelé zuby z podprsenky a viete, že práve vymyslela dokonalý fór. Je to ten najlepší oddych na svete,“ domnieva sa Simona Albertová.
Prečítajte si tiež: Plesovú sezónu odštartuje Reprezentačný ples mesta
Pri skúškach musí režisér dokázať skĺbiť nielen voľný čas ochotníkov ale popasovať sa aj s rôznymi typmi osobností. Dochádza ku konfrontáciám a hľadaniu kompromisov. „Zatiaľ sme sa nepohádali, vždy sme sa nejako dohodli. Ja sa stále snažím, aby sa každý vo svojej úlohe cítil komfortne, nič nemusel hovoriť a robiť proti svojej vôli. Ak si niekto upraví repliky, nevadí mi to. Pre mňa je najdôležitejší spokojný herec. Ale, keď som o niečom presvedčená, že je to dobré, nepopustím,“ ozrejmila Albertová, ktorá musí byť nielen režisérkou, ale aj scénografkou či hudobnou dramaturgičkou.
„Kým v profesionálnych divadlách existujú dramaturgovia, kostyméri, rekvizitári, či technici, my musíme zvládnuť všetko. Od úpravy scenára až po naloženie a vyloženie kulís a rekvizít, zostavenie kostýmov, líčenie a šepkanie,“ vysvetlila Simona.
Nevinný úlet do sveta svetiel a potlesku
Počas dvoch rokov účinkovania majú členovia súboru HrCiNa za sebou tri úspešné divadelné premiéry. V dvoch prípadoch išlo o hry na motívy Ferka Urbánka, ktoré sú síce zo začiatku nášho storočia, ale ich problémy sú stále aktuálne. Tretia hra vznikla pri príležitosti 150. výročia narodenia B.S. Timravy. „Scenáristicky sa na všetkých podieľala naša herečka Simona Albertová. Naše predstavenia prijali diváci veľmi dobre, zabávali sa a odmenili nás potleskom, čo je pre herca vždy najlepšie ocenenie výkonu,“ zdôraznila vedúca.
Pravidelne sa zúčastňujú regionálnej prehliadky amatérskych súborov v rámci Divadelnej jesene. „Tohto roku sme ju dokonca hostili v Cinobani. Spolupráca s obcou je veľmi dobrá, myslím, že sú na nás hrdí a sú radi, že nás majú,“ pochválila sa režisérka.
Divadlo sa stalo ich druhým životom, kde dokážu vypnúť, načerpať nové sily, obohacujú život iných ale aj ten svoj.
„Som začiatočník. Som však v tomto svete šťastná. Baví ma, keď sa bavia diváci, teší ma, keď sa tešia a tlieskajú. Mám rada prevtelenie do krásnych šiat, šperkov, účesov, ktoré sú pre stvárnenie postavy nesmierne dôležité. Proste je to taký nevinný úlet, ktorý je zároveň aj pre potešenie iných,“ vyznala sa Očovanová.
„Už som sa veľakrát zamýšľala, čo pre mňa znamená divadlo. Napĺňa ma toľké roky. Neviem kresliť ani spievať, ale vidím divadelne, stačí mi sledovať skúšku a zrazu ma osvietia nápady. Som rada, že divadlo obohacuje môj život,“ doplnila na záver Albertová.
