LUČENEC. Futsalový Mimel Lučenec premiérovo múti vody najvyššej slovenskej súťaže. Jedným z mnohých hráčov, ktorí stoja za výbornými výsledkami novohradského mančaftu, je brankár Richard „Obi“ Oberman. Skúsený gólman si počas svojej kariéry obliekol dresy bratislavského Slovmaticu či Pineroly a od mládežníckych kategórií háji aj farby Slovenska.
S dvadsaťtriročným rodákom z Košíc sme sa porozprávali o jeho športových zážitkoch, futbalových aj futsalových začiatkoch i ambíciách.
Kedy sa začala písať tvoja športová kronika?
Asi ako u každého, už v detstve. Na dvore sme naháňali loptu, kopali a sem tam aj niečo rozbili (smiech). Ako sedemročný som začal hrať futbal za jeden košický klub, kde som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Potom prišiel jeho rozpad, presun na novú školu a taktiež na nové pôsobisko do Futbalovej akadémie Benecol, ktorá dodnes produkuje mladé talenty. Ako dorastenec som smeroval do FK Košická Nová Ves, kde som svoje futbalové kroky ukončil. Mal som sa posunúť k mužom, no moje ďalšie kroky viedli na milovanú palubovku.
Ako sa rozbehnutý mládežnícky futbalista dostane k futsalu?
Náhodne (smiech). Spoluhráč z veľkého futbalu vytváral mužstvo na 2. mestskú ligu v Košiciach. V zime mal futbal pauzu a pozvánku do tímu som dostal aj ja, šestnásťročný chalan. Po niekoľkých zápasoch ma oslovil šéf košických líg pán Andor s ponukou prestupu do mládežníckeho futsalového klubu CTM Košice. Súhlasil som a po pár tréningoch som sa uchytil.
Už vtedy si hrával na poste brankára?
Áno. Brankárom som od svojich 12 rokov.
Prečo si si vybral práve tento post?
Predtým som rád hrával na poste stredného záložníka. Miloval som loptu, dotyk s ňou a najmä gólové prihrávky. Raz som si však na Vianoce želal brankárske rukavice. Vzal som ich na tréning, kde som sa trénerovi medzi tromi žrďami zapáčil, lebo ma v zápasoch začal stavať do brány a už nebolo cesty späť. Som trénerovi Babušikovi veľmi vďačný, že sa tak rozhodol.
Neskôr si nastúpil do futsalového kolotoča a dnes strážiš bránu na trávniku aj na palubovke. Musí to byť veľký rozdiel.
Juniori Mimelu Lučenec opäť bodovali naplno Čítajte Hoci pôsobím aj ako druhý brankár kalinovského Baníka, stále sa považujem za futsalistu. A áno, je to obrovský rozdiel. Väčšie ihrisko, brána, iná lopta a najmä rozdielna pohybová činnosť a vyťaženosť. Na palubovke musím byť stále v strehu. Hra je rýchla a nikdy neviem, kedy bude treba zasiahnuť. Spomínam si na komentáre futsalových spoluhráčov po piatich rokoch vo veľkej bráne. Vraj som na zem padal ako vrece zemiakov (smiech). Snáď som sa v padaní zlepšil.
Určite áno, inak by si nedostal pozvánku do futsalovej reprezentácie Slovenska. Ako si sa vtedy cítil?
Reprezentačný dres som si obliekal už v mládežníckych kategóriách od U17 do U21. Prvé pozvanie do mužského tímu som dostal v 19 rokoch. Bolo to niečo neopísateľné. Viedol nás vtedy jeden z najlepších zahraničných trénerov Španiel Marcos Angulo. Mnohému mňa aj mojich spoluhráčov naučil. Mrzí ma, že sa nám zatiaľ nepodarilo postúpiť na svetový či európsky šampionát. Konkurencia je obrovská, ale verím, že v blízkej budúcnosti sa nám to podarí a aj ja budem pri tomto úspechu.
Na ktorý moment v slovenskom drese by si chcel zabudnúť?
Na žiadny. Každá prehra a chyba nás mala poučiť a posunúť vpred.
A čo opačná strana? Na ktoré chvíle najradšej spomínaš?
Mám veľa krásnych spomienok z mládežníckej aj seniorskej repre. Za mládež vyberiem jeden moment – neoficiálne majstrovstvá sveta v Petrohrade kategórie U21, kde konečné druhé miesto bolo ako sen. Na turnaj sme išli s malou dušičkou pobiť sa o každý zápas a streliť aspoň nejaký gól, no sila mužstva a výborný tréner nás dostali až do finále. Pri seniorskej repre najradšej spomínam na svoj debut na palubovke vtedajších majstrov Európy z Talianska pred vypredanou kulisou. Pred začiatkom stretnutia som bol vo veľkom strese a pri hymnách som mal zimomriavky po celom tele. Rád spomínam na zápas proti najlepšiemu mužstvu na svete – Španielom – a aj na nedávny domáci dvojzápas proti Srbsku pred lučeneckým publikom.
Máš ambície dostať sa aj do futbalovej repre?
Osaďan vyšiel z ringu ako majster Slovenska (+ FOTO A VIDEO) Čítajte Už nie. Ako dieťa som o tom sníval. Teraz, hoci som ešte mladý, je už na to neskoro. Medzi desiatimi hráčmi v poli sa dá presadiť jednoduchšie ako v bráne, kde je miesto iba pre jedného. Okrem toho, futsal je pre mňa dôležitejší a naplno sa chcem venovať len tomuto športu. Je to aj moja vďaka za pomoc od mnohých ľudí, ako Martin Andor, Peter Grutka, Peter Kozár, Richard Bačo, Gabriel Rick, Marián Berky, Marcos Angulo či Milan Kamenský, ktorým patrí moje veľké ďakujem. Bez nich by som to všetko nedokázal.
Je rozdiel chytať na reprezentačnej a klubovej úrovni?
Ťažko povedať. Snažím sa zo seba vydať to najlepšie v každom zápase. Na reprezentačnej úrovni sa však každá malá chyba trestá, kým na klubovej to nie je až také strašné. V našej lige je len jeden profesionálny klub – Slovan Bratislava. Teší ma však, že aj niektoré ostatné kluby sa snažia dostať na profesionálnu úroveň a to ligu určite skvalitní.
Spomenul si, že si v detstve hrával ako stredný záložník. Aj teraz občas z brány vybehneš s loptou na kopačkách.
Občas ma to ťahá dopredu. Prekvapiť súpera prečíslením. Treba si však dávať pozor, pretože ak stratím loptu, inkasujem lacný gól.
Zvykol si si ako rodák z metropoly východu na Novohrad?
Už je to pomaly rok, čo som hráčom Lučenca. Vlani v baráži som z Košíc dochádzal, no od začiatku extraligovej sezóny je Lučenec mojím druhým domovom. Síce mi tu chýba rodina, ale keď mám možnosť, rád zájdem do rodných Košíc. Veľa pre mňa znamená aj to, že moji blízki sa snažia prísť ma povzbudiť na každý domáci zápas.
Zatiaľ si chytal iba za slovenské kluby. Láka ťa prekročiť hranice?
Chcel by som okúsiť najlepšiu futsalovú ligu sveta v Španielsku. Nie je to nemožné. Potvrdil to môj veľmi dobrý kamarát a bývalý spoluhráč Tomáš Drahovský, ktorému sa to podarilo a prajem mu, aby to dotiahol čo najďalej. Momentálne sa však sústredím na to, aby sme s Mimelom Lučenec pred play-off obsadili čo najlepšie miesto a potom sa pobili o finále a titul. Chceme hrať čo najlepšie najmä pre divákov, ktorí sú naším šiestym hráčom a ich podpora je pre celý klub veľmi dôležitá.
