HRADIŠTE. Súčasťou podujatia Stretnutie priateľov regionálnej histórie, ktoré sa každoročne koná v Hradišti, je aj množstvo sprievodných aktivít. Jednou z nich bola súťaž História Novohradu pre študentov stredných škôl.
Jej prvý ročník sa uskutočnil v roku 2017 a zúčastnilo sa ho šestnásť študentov z dvoch lučenských gymnázií. „Treba povedať, že väčšina prác mala prekvapivo dobrú úroveň a splnila svoj cieľ. Zachovať tie príbehy z orálnej histórie či histórie každodennosti, ktoré by inak odišli so svojimi nositeľmi – pamätníkmi,“ uviedol organizátor podujatia a súťaže Mišo Šesták.
V týchto dňoch občianske združenie Priatelia histórie Novohradu spolu s ďalšími partnermi vyhlasuje druhý ročník súťaže. Okrem hodnotných vecných cien budú študenti súťažiť aj o finančné prémie v celkovej hodnote 550 eur.
Do súťaže sa môžu zapojiť všetci študenti stredných škôl. Podmienkou je, aby sa témy ich práce dotýkali nášho regiónu. Vo štvrtok 15. februára o 15.00 sa na Súkromnom gymnáziu v Lučenci uskutoční stretnutie študentov s porotcami a odbornými garantmi súťaže. „Prísť môže každý, kto bude mať o súťaž záujem a bude sa chcieť dozvedieť, čo najviac. Účasť na stretnutí nie je podmienkou pre zapojenie sa do súťaže,“ podotkol Šesták.
Ako doplnil, najlepšie práce majú možnosť sa prezentovať v Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie, ktorý je výstupom z podujatia. „V minulom roku sme vybrali sedem prác,“ upresnil Šesták.
Bombardovanie Lučenca
Samuel Bako, študent Súkromného gymnázia v Lučenci, spracoval príbeh svojej starej mamy Márie Veselej, rodenej Longai počas oslobodzovacích bojov o Lučenec na prelome rokov 1944 a 1945. Rodina v októbri 1944 prišla o otca.
„V sobotu 21. októbra 1944 doobeda cestoval otec starkej vlakom z Balašských Ďarmôt domov. Na vlaky stojace v železničnej stanici Ipolytarnóc (dnes Maďarsko) zaútočili tri vojenské lietadlá s nemeckým označením. Na stanici stál v tej istej dobe vojenský transport, ktorý sprevádzali nemecké lietadlá už od Sečian a v Ipolytarnóci zlietli úplne nízko a odstreľovali spolu s vojenským transportom aj osobný vlak, v ktorom otec starkej cestoval domov. Pri pokuse o útek z osobného vlaku bol otec zastrelený. Mal 48 rokov.“
Ďalšia tragédiu rodinu postihla už o dva mesiace: „Dňa 20. decembra 1944 rumunský letecký zbor začal silný nálet proti nemeckým vojskám v Lučenci, ktoré sa usídlili vo vtedajších vojenských kasárňach. V blízkosti domu starkej boli pešie kasárne, ale aj delostrelecké kasárne, v ktorých boli ubytovaní nemeckí vojaci. Predchádzajúci večer doviedli nemeckí vojaci do drevárne blízko domu starkej štyri kone. Večer hlásili útok lietadiel. Starká s mamou, sestrou a jej deťmi sedeli v kuchyni a počúvali gramofón, keď jej brat otvoril dvere, odkiaľ ich osvietila veľká, tzv. Stalinova svieca, húkala siréna a jej brat zakričal: ‚Mama, poďme do skrýše!‘ Už sa im však nepodarilo vyjsť z domu, len brat ešte stihol vbehnúť do pivnice. Ostali učupené v byte medzi dverami.
Chránila ich len železná zárubňa dverí medzi kuchyňou a špajzou, čo im narýchlo poradila matka. Jej sestra držala v náručí osemmesačnú Zsuzsiku, jej druhá dva a pol ročná dcérka Ilonka si práve líhala do postele. Starká, jej mama, sestra a dve deti sa následkom bombardovania dostali pod rozvaliny. Starká počula zvonku hlasy: ‚Chlapci, poďte pomáhať, musíme zachrániť päť ľudí‘ a zrazu do toho zmätku počula ďalší hlas: ‚Ide bomba‘ a ľudia sa rozutekali. Aj nasledujúca bomba spadla do blízkosti, čím na nich padla aj posledná stena, ktorá tam ešte stála a zakryla ich ešte viac. Najprv zachránili jej sestru, ktorá v náručí držala už mŕtve osemmesačné dieťa, potom mamu. Starká ostala posledná. Vo veľkej tme ju hľadal brat, pričom kričal: ‚... kde si, Marika, daj mi znamenie, že žiješ...‘ Nemal ani tušenie, kde ju má v tej tme hľadať. Starká si nepamätala, ako dlho bola zasypaná, ale pamätá si, že tam bola ukrutná zima a neznesiteľná tma.
