LUČENEC. V Novohrade už štrnásť rokov zachraňuje ľudské životy záchranárka Adriana Pelčová. Dvanásť rokov pôsobila na detskom oddelení. Keď dostala ponuku stať sa záchranárkou, bola to pre ňu výzva, ktorú nikdy neoľutovala.
Čo človeka motivuje stať sa záchranárom?
– Každý malý chlapec sa hrá s hasičským autom alebo sanitkou a každé dievčatko lieči a zachraňuje svojich príbuzných. Tu niekde sa to začína. Potom je to už len na danostiach a vytrvalosti človeka, či mu to vydrží až do dospelosti. Motivácia u každého je individuálna, môže to byť potreba pomáhať ľudom, nosiť uniformu či zažiť adrenalínové situácie. Až počas štúdia však študenti prídu do kontaktu s pacientom, jeho príbuznými, vyhrotenou situáciou, ale aj inými situáciami, ktoré s touto prácou súvisia. Stáva sa, že sa v tejto práci nenájdu a štúdium ukončia, alebo si nájdu inú prácu.
Je to náročná práca, ktorá sa spája s ohrozením aj vlastného života. Ako sa záchranár vyrovnáva s touto myšlienkou a ako vníma rodina to, že každý deň nasadzujete svoj život pre záchranu iných?
– Je to náročná práca, ale to neznamená, že každý výjazd je spojený s rizikom pre nás alebo pre pacienta. Riešime mnoho menej závažných stavov, ale vždy máme v podvedomí, že ten nasledujúci môže byť ten rizikový, či už pre nás, alebo pre pacienta. Stretávame sa aj s agresívnymi pacientmi, ich príbuznými, ktorí sú mnohokrát, čo sa počtu týka, v prevahe. Vtedy nesmiete vyhrotiť situáciu. Pokojné, avšak rozhodné konanie zvyčajne situáciu upokojí. V tej chvíli konáte automaticky, snažíte sa situáciu čo najlepšie zvládnuť. Až po príchode na stanicu ZZS s kolegami rozoberiete situáciu a uvedomíte si do detailu rizikovosť daného výjazdu. Čo sa týka rodiny, väčšina zo záchranárov si svoju prácu domov „neprenáša“, po určitom čase sa to človek naučí .
Čo je vo vašej práci najťažšie?
– Z môjho pohľadu sú to výjazdy, kde trpí dieťa a, samozrejme, výjazdy, kedy zasahujete pri svojich blízkych, rodine alebo známych.
Ako prebieha čas v službe?
– Každá posádka ZZS má svoju stanicu, na ktorej trávi čas, pokým prostredníctvom Operačného strediska ZZS nedostane výzvu na výjazd. Posádka do dvoch minút opúšťa stanovisko smerom na miesto, kam je vyslaná. Po každom výjazde sa vracia na stanicu a v čo najkratšom čase zabezpečí akcieschopnosť ambulancie na ďalší výjazd. Každý výjazd musí zdokumentovať. Každá služba je iná, v jednej sa nestihneme ani najesť, v nasledujúcej pozriete čo-to aj v televízore.
Keď je záchranár na výjazde, na čo myslí, kým príde na miesto, kde je privolaný?
– Už cestou na výjazd podľa výzvy riešime, čo nás asi čaká. Mnohokrát je to pacient, ktorého poznáme a dopredu vieme, aké máva zvyčajne zdravotné ťažkosti. Tie sa ale môžu na danom výjazde zmeniť a prekvapia nás.
Pokiaľ máme nahlásený výjazd napríklad k dopravnej nehode s viacerými zranenými, rozoberáme informácie, ktoré máme z operačného strediska a snažíme sa predstaviť si situáciu na mieste, ktorá však opäť môže byť v skutočnosti úplne iná.
Svoju náročnú prácu miluje. (zdroj: ARCHÍV A. P. )Máte nejaké povinnosti, povinné úkony, ktoré musíte vykonať keď prídete na miesto, alebo je to o intuícii, skúsenostiach a prispôsobujete sa situácii?
– Aj keď každý výjazd je iný a iný je aj pacient, sú stanovené postupy pri jednotlivých diagnózach, ktoré je záchranár povinný dodržať. Ku každému pacientovi pristupuje na základe svojich vedomostí, ale aj skúseností a musí sa prispôsobiť situácii, ktorá sa na výjazde udeje. Skúsenosti a intuícia sú v teréne veľmi dôležité, pretože diagnostika bez vyšetrení, aké sa dajú urobiť v nemocnici, je veľmi náročná.
Keď dorazíte k dopravnej nehode, kde je viac zranených a sú tam napríklad aj deti, je nejaký postup, ktorý musíte dodržať, prípadne komu ako prvému venovať pozornosť?
– Postup pri hromadnom postihnutí osôb je presne daný. Záchranári si ho skúšajú v simulovaných podmienkach a tento postup zahŕňa aj priority poskytnutia pomoci zraneným. Každá situácia, pri ktorej je zranených viacero osôb, je pre záchranárov veľmi stresujúca. Aj napriek získaným vedomostiam sa na takúto situáciu úplne pripraviť nedá, pretože je vždy špecifická.
Dostanete sa aj do situácie, keď sa musíte rozhodnúť, komu ako prvému pomôžete? Na základe čoho sa rozhodujete?
– Určite sa takáto situácia môže stať, ale na výjazde nikdy nie je človek sám. Vždy sme minimálne dvaja, sú tam príbuzní alebo svedkovia udalosti a je dôležité ich v takomto prípade zapojiť do záchrany ľudských životov.
Aká je psychohygiena u ľudí s takýmto náročným zamestnaním?
– Nemôžem hovoriť za kolegov, je to veľmi individuálne. Mojou psychohygienou je čas strávený s mojou rodinou, varenie, lyžovanie, turistika, a, samozrejme, pre každého záchranára sú dôležití jeho kolegovia, s ktorými navzájom preberiem ťažké výjazdy. Na niečom sa zasmejeme, čím odľahčíme situáciu a ideme ďalej.
Ktorý prípad vo vás tak silne zarezonoval, že ho budete mať navždy v pamäti?
– Je ich určite viacero, ale mám dva také výjazdy, na ktoré síce nerada spomínam, ale rezonujú vo mne dodnes.
Prevážali sme pacienta, ktorý požil omamnú látku. Na adrese nejavil žiadne známky agresivity, spolupracoval, pokojne ležal na nosidlách. Po prejedení pár kilometrov smerom do nemocnice začal byť mimoriadne agresívny. Kolega vodič prešiel ku mne dozadu a snažil sa pacienta udržať na nosidlách. Aby sme to všetci traja „prežili“, bola som nútená sadnúť si za volant a uháňať oproti policajtom, zatiaľ čo môj kolega vodič ležal na pacientovi a snažil sa ho udržať na nosidlách.
Ľudské tragédie zasiahnu aj tvrdých chlapov Čítajte Dostali sme výzvu k dopravnej nehode. Nahlásili nám, že v havarovanom aute sa pravdepodobne nikto nenachádza, ale že svedok nehody to nevie s určitosťou povedať. Po príchode na miesto sme našli auto takmer obtočené okolo stromu a v ňom zakliesnených dvoch mladých mužov. V spolupráci s hasičmi sme vyvinuli obrovské úsilie aby sme chlapcov vyslobodili, bohužiaľ, obaja zomreli. Jeden na mieste a druhý cestou do nemocnice. Obaja chlapci boli vo veku môjho syna a doplatili na rýchlu jazdu.
