FIĽAKOVSKÉ KOVÁČE. Už ako malý chlapec si prvýkrát privoňal k najpopulárnejšiemu športu na zemeguli. Prvé futbalové semienko, ktoré zasadil jeho otec, vyklíčilo v lásku na celý život.
S hráčom piatoligovej Buzitky, ktorý má v kádri stabilné miesto, sme sa porozprávali o jeho začiatkoch i bohatých zážitkoch.
Nedávno ste oslávili 50 rokov a futbalu sa stále aktívne venujete. Učaroval vám tento šport už v detstve alebo sa na trávniky dostali až v neskoršom veku?
– Už odmalička mám vzťah k futbalu. Môj otec Juraj hral za Fiľakovské Kováče a mňa ako staršieho syna pravidelne bral na tréningy aj zápasy. Prakticky ma do futbalu zasvätil. Počas života som pôsobil pod mnohými trénermi, na ktorých dodnes rád spomínam, ale môj otec bol ten prvý, ktorý do mňa vštepil lásku k futbalu. Budem mu za to do smrti vďačný. Len vďaka nemu som ako mladý chlapec začal hrať za Holišu a neskôr, počas stredoškolských štúdií, aj za Lučenec. Tam som pôsobil až do povinnej vojenskej služby.
Mali ste počas vojny futbalovú prestávku?
– Nie. Vojenskú službu som začal ako pohraničiar v Znojme, odkiaľ ma po troch mesiacoch prevelili do Břeclavi. S chlapcami sme si tam pravidelne chodili zahrať na ihrisko, kde si ma všimli ľudia z tamojšieho klubu. Celú vojenčinu som tak hosťoval v Slovane Břeclav, ktorý hral v okresnej súťaži.
Tak to sa môžete pochváliť aj zahraničným angažmánom. Ako pokračovala vaše futbalová kariéra po vojne?
– Vrátil som sa do Lučenca, odkiaľ ma po krátkej dobe predali do Buzitky. Po dvoch rokoch som potom prestúpil do Radzoviec, ktoré hrali krajskú súťaž. V roku 1994 som opäť postúpil do vyššej ligy. Tréner Zolo Zvarík, ktorý ma poznal ešte zo stredoškolských turnajov, mi ponúkol miesto v mužskom kádri Fiľakova. Chýbal im ľavý záložník a ja som to miesto vyplnil.
Pomerne rýchlo ste postupovali do vyšších súťaží. Neprinútilo vás to uvažovať nad profesionálnou kariérou futbalistu?
– Vôbec nie. Futbal bol odmalička iba koníčkom a na vyššiu ako tretiu ligu som nemal. Preto som svoju energiu radšej venoval rodine a práci. Okrem toho, keď do Fiľakova prišiel nový tréner, dal mi úlohu zohrievať lavičku (smiech) a neskôr som sa vrátil naspäť do Radzoviec, kde som strávil krásne roky.

Mali ste vo svojom športovom živote prestávky?
– V roku 2009 som mal polročnú pauzu pre vážne zranenie. V jednom zápase ma súper podkopol a cítil som veľkú bolesť v oblasti píšťaly. Hral som však naďalej, čo sa mi o pár minút neskôr vypomstilo. Zranenou nohou som zblokoval súperovu tvrdú strelu a náraz lopty mi polámal píšťalu aj ihlicu. Nasledovala polročná prestávka. Bolo to ťažké obdobie. Mal som sadru na celej nohe a myslel som si, že s futbalom je nadobro koniec. Po úspešnej rekonvalescencii som sa však vrátil na trávniky. Futbal mi veľmi chýbal.
Zvykne sa toto zranenie niekedy ozvať?
– Chvalabohu nie. Možno to znie ako nezodpovedný hazard so zdravím, ale verím, že práve láska k futbalu mi pomohla úplne sa uzdraviť.
Keď niektorí profesionáli prekročia tridsiatku, začne sa hovoriť o futbalovom dôchodku. Vy máte 50 rokov a každú nedeľu máte obuté kopačky. Čím to je?
– To sám neviem, keďže veľmi zdravo nežijem (smiech). K futbalu patrí aj poriadna zábava a tak si po každom zápase radi sadneme, niečo popijeme a dáme si napríklad dobrý guľášik. Nikto nejde domov. Spoločne sedíme a debatujeme. Možno za mojou futbalovou výdržou stoja práve tieto chvíle so skvelými kamarátmi počas zápasu a aj po jeho skončení. Vždy, keď celý týždeň makám v práci, sa teším na nedeľu. Na ihrisku sa psychicky zregenerujem. Preto ďakujem všetkým mojim súčasným aj bývalým spoluhráčom a funkcionárom či už z Radzoviec, Buzitky, Rapoviec i Lučenca. Aj vďaka nim má futbal tú správnu chuť.
Cítite na ihrisku vekový rozdiel v porovnaní s mladšími súpermi?
– Občas áno. Už nie som taký rýchly ako kedysi. Tréner ma zvykne postaviť ako výpomoc na 15 – 20 minút, ale keď nie sú hráči, tak odohrám celý zápas. Chýbajúcu rýchlosť sa snažím vykompenzovať umnou hrou a myslím si, že svoje miesto v tíme si stále dokážem obhájiť.
Na akom poste hrávate?
– Tam, kde treba (smiech). Častejšie som vpredu, ale keď treba posilniť zadné rady, tak pomáham v defenzíve.
Keď pomáhate v útoku, tak radšej góly strieľate alebo na ne prihrávate?
– Futbal je kolektívna hra. Každý by chcel skórovať, ale nie vždy sa to dá. Preto nemôžem byť sebec a radšej prihrám kamarátovi, ktorý je v lepšej pozícii. Dôležité je, aby sme vyhrali.
V regióne vás poznajú aj pod prezývkou Haluška. Je spojená s futbalom?
– Áno. Už ako dieťa som na ihrisku patril k tým najmenším. A keďže aj halušky sú malé, začali ma tak prezývať.
Ste zamestnancom Finančnej správy, otcom, manželom, futbalistom 1. FK Buzitka a cez zimnú prestávku aj pravidelným účastníkom fiľakovskej Balex Trade Futsal ligy. Dá sa toľko povinností stihnúť?
– Dá, ale iba vďaka mojej skvelej rodine. Práve manželka Andrea a dcéra Kinga na moje koníčky najviac doplácajú. Obidve však moju futbalovú vášeň trpia a dokonca podporujú, za čo som im veľmi vďačný.
K dedinskému futbalu občas patria aj roztržky a bitky na ihrisku či mimo neho. Stretli ste sa s tým aj vy?
– Pravdaže, mnohokrát. (smiech) Pamätám si na zápasy na strednom Slovensku, kde na nás tamojší fanúšikovia aj hráči pokrikovali, že sme hlúpi Maďari, čo vždy vyvolalo vášne. Raz sme hrali v Radvani. Domáci prehrávali, boli nervózni a provokovali nás. Jeden z hráčov súpera ma udrel do chrbta. Ja som prestal rozmýšľať a z otočky som ho kopol, za čo ma hneď vylúčili. Na jar prišli na odvetu k nám do Radzoviec. Tréner ma do zápasu nepostavil, pretože vedel, že by som sa hneď pustil do futbalistu, ktorý ma vtedy udrel. Asi v 65. minúte ma však poslal na trávnik. Dotyčný hráč sa dostal k lopte a môj tréner už vtedy začal kričať, aby som nerobil hlúposti. Ja som ho však hneď skopol a vylúčili ma. Prakticky som len prešiel ihrisko po šírke. Teraz sa za to hanbím. Bol som mladý a hlúpy chlapec. Som síce dobrý človek, ale bol som veľmi prchký. Teraz som už múdrejší a ak na ihrisku dôjde k tvrdšiemu zákroku, podáme si ruky a na všetko zabudneme. Radšej spomínam na chvíle, keď sa bitkou začalo priateľstvo. Raz sme hrali v Hrochoti, kde som sa pobil s hráčom súpera. Po rokoch nás spojilo rovnaké zamestnanie a obaja hráme v reprezentácii Colnej správy. Sme veľmi dobrí kamaráti a vždy si radi spomenieme na moment, kedy sa začalo naše priateľstvo.
Stretávate sa na ihrisku s narážkami na váš vek?
– Občas, ale je to len priateľské podpichovanie. Kamaráti na mňa kričia, že patrím do starého železa. (smiech) Na druhej strane, fanúšikovia súpera ma nepriamo zvyknú pochváliť, keď na hráčov svojho tímu zakričia: „Ako to hráte? Veď vás vyrobil dôchodca.“

Máte obľúbený klub a futbalistu?
– Mám, no je ich viac. Fandím španielskej Barcelone, maďarskému Újpestu a z domácich klubov Dunajskej Strede. Medzi hráčmi mi imponujú technicky zdatní hráči, ako legenda Roberto Baggio alebo súčasný pán futbalista Lionel Messi.
Zdá sa, že kopačky neplánujete zavesiť na klinec. Dokedy chcete hrať futbal?
– Kým mi to zdravie dovolí a kým ma niekto bude chcieť do tímu. Futbal je moja srdcovka a trávniky nechcem opustiť.