FIĽAKOVO. Dnes už sedemnásťročný Krisztián Bari pokračuje v otcových šľapajach v Dunajskej Strede, kde pôsobí v mladšom doraste U17.
Mladý Fiľakovčan si do svojej futbalovej kroniky len nedávno poznačil dôležitý míľnik. Po prvýkrát si obliekol národný dres a so slovenskou futbalovou U17-kou sa predstavil aj v kvalifikácii na európsky šampionát.
My sme sa s talentovaným futbalistom porozprávali o jeho prvých futbalových a reprezentačných krokoch i o jeho súčasnom angažmáne.
Novembrový priateľský zápas slovenskej sedemnástky proti Maďarsku mal pre teba špecifickú príchuť, keďže si prvýkrát nastúpil v drese Slovenska. Ako si sa cítil úlohe reprezentanta?
– Bolo to neuveriteľné. Hoci som veľa času na ihrisku nestrávil, tie pocity boli neopísateľné.
Viac priestoru si mohol dostať začiatkom tohto roka na turnajoch v Bielorusku a Španielsku, no nestalo sa tak. Prečo?
– Plány mi skrížilo zranenie. Na prste nohy mi zliezol necht a miesto sa zapálilo. Našťastie, tréner Samuel Slovák ma nominoval na tri marcové kvalifikačné zápasy na EURO U17, kde som nastúpil v dueli proti favoritovi skupiny z Portugalska. Tu sa už hralo o veľa a aj pocity šťastia a hrdosti boli omnoho intenzívnejšie.
Na ihrisku si strávil 61 minút. Ako hodnotíš svoj výkon v tomto stretnutí?
– Vzhľadom na to, že to bola moja premiéra v ostrom súťažnom zápase, som podal dobrý výkon. Samozrejme, mám sa ešte v čom zlepšovať, ale vzhľadom na všetky okolnosti som s výkonom spokojný. Mrzí ma však, že sa nám nepodarilo zvíťaziť.
Narodil si sa do futbalovej rodiny. Ako si spomínaš na svoje športové začiatky?
– Asi ako každý chlapec, ktorého rodič je aktívnym futbalistom, aj ja som začínal pod dohľadom svojho otca. Hoci bol, a stále je, veľmi dôsledný, nikdy na mňa netlačil a nenútil ma robiť niečo, čo by som nechcel. Usmerňoval ma, keď som hral za mládež fiľakovského FTC a stále je mojím mentorom.
Približne pred štyrmi rokmi sa tvoj futbalový život výrazne zmenil.
– Všimlo si ma vedenie mládeže žilinského extraligistu. Bol som tam na viacerých skúškach a všetky dopadli pozitívne. Mal som však problém s jazykom. Dovtedy som na-vštevoval maďarskú školu a žilinský angažmán mi tak pre jazykovú bariéru nevyšiel. Krátko nato ma zaregistrovali v Dunajskej Strede, kde pôsobím dodnes.
AKTUALIZOVANÉ: Tragédia na trati. Pri zrážke auta s vlakom vyhasli dva ľudské životy (+FOTO) Čítajte Ako si žiak základnej školy zvykol na nové mesto a život bez rodiny či kamarátov?
– Jednoduché to nebolo. Na jednej strane som sa musel naučiť samostatnosti. Ak si niekto myslí, že prestup vybavil otec, ktorý nado mnou držal po celý čas ruku, tak sa mýli. Na strane druhej, futbalová kvalita bola odrazu na úplne inej úrovni. Dovtedy som si myslel, že som vo fantastickej forme, no v Dunajskej zhodnotili, že mám nadváhu a slabú kondíciu. Ak som chcel pokračovať, musel som na svojich nedostatkoch popracovať. Zvyknúť si na kvalitnejšie a dôslednejšie tréningy mi v začiatkoch dalo zabrať.
V dunajskostredskom futbale je výrazne vyryté meno tvojho otca Eugena. Porovnávajú ťa s ním?
– Samozrejme. Dokonca aj ma zvyknú volať Jenci. (smiech) Neprekáža mi to, ale bol by som rád, keby ma vnímali inak. Aj keď som sa už zmieril s tým, že kým budem v Dunajskej Strede, tak asi navždy ostanem Jencim. (smiech)
V DAC hráš v tíme mladšieho dorastu U17, ktorému sa v lige veľmi darí.
– Dal sa dokopy skvelý kolektív. Pohoda v kabíne sa prenáša aj na ihrisko, vďaka čomu sme na prvom mieste v tabuľke prvej ligy mladšieho dorastu. Teraz je to trochu náročnejšie, keďže nám pre zranenie chýba strelec, môj dobrý kamarát a krajan Sebastián Gembický. Snáď sezónu dotiahneme do víťazného konca. Bol by to fantastický prechod do U19.
Chceš s futbalom pokračovať vo svojom súčasnom pôsobisku?
– V Dunajskej Strede sa cítim veľmi dobre a rád by som tu hral aj naďalej. Veľmi ma však láka okúsiť atmosféru mužského futbalu. Som si istý, že by mi tých pár zápasov dalo veľmi veľa. Preto na sebe pracujem, aby som v DAC dostal príležitosť aj medzi mužmi. S otcom momentálne riešime spoluprácu s agentúrou, takže aj to môže ovplyvniť moju budúcnosť. Ak by som mal náhodou zmeniť angažmán, tak jedine smerom k lepšiemu.
Spomenul si, že po tejto sezóne ťa čaká postup do vyššej vekovej kategórie. Budeš čakať ďalšie pozvánky do reprezentácie?
– Určite by ma to veľmi potešilo. Aby som to dosiahol, musím sa naďalej zlepšovať. Otec mi stále opakuje, aby som nepoľavil a aby som nebol spokojný s tým, že sa mi teraz darí. Držím sa jeho rád a tvrdo trénujem. Nechcem byť futbalový dôchodca, ktorý sa chváli pár minútami v slovenskej sedemnástke. Ak sa budem na ihrisku snažiť, tréneri si to všimnú a otvoria mi dvere k najcennejšiemu dresu.
Hráš na poste ofenzívneho krídelníka. Ako ti sedia útočné povinnosti?
– V útoku sa cítim skvelo. Myslím, že som pomerne rýchly a technicky dobre vybavený. Mal by som však popracovať na svojej streleckej stránke, keďže doteraz som radšej vytváral gólové šance pre spoluhráčov.
Máš futbalový vzor?
– Áno, Lionela Messiho.
Kam to chceš vo svojej futbalovej kariére dotiahnuť?
– Veľmi rád by som v budúcnosti zakotvil v anglickej Premier League. Nemám veľké oči a viem, že dosiahnuť niečo také je veľmi náročné. Nie je to však nemožné. Keď človek na sebe tvrdo pracuje, dokáže dosiahnuť aj na tie najvzdialenejšie ciele.
Čo by odkázal mladým futbalistom, ktorí snívajú o budúcnosti v najlepších kluboch či reprezentácii?
– Do sveta profesionálneho futbalu sa z niektorých častí Slovenska ide veľmi ťažko. Talentu zvykne stáť v ceste nedostatok peňazí i ľahostajnosť. Mnohí sa uspokoja s tým, čo majú alebo sa namiesto tréningu rozhodnú čas tráviť flákaním. Preto musia robiť všetko preto, aby boli stále lepší a nevzdávať sa. Len tak sa im podarí splniť si svoje sny.
