BOĽKOVCE. Letisko v Boľkovciach v minulosti zažilo časy slávy. Nielen vtedy, keď sa tu na majstrovstvách sveta v parašutizme stretávali špičkoví športovci. Preslávili ho aj významné osobnosti. Vo svojej knihe Krídla nad Novohradom ich spomína autor Tibor Kotek. Pozornosť si zaslúžia napríklad tí, ktorí začali lietať profesionálne a v rámci svojej profesie sa stali aktérmi zaujímavých udalostí.
Jozef Jokl sa stal obeťou únosu
Niekedy v roku 1953 sa nad Lučencom začal udomácňovať zvuk dvojmotorového dopravného lietadla Aero-45. Linka viedla z Lučenca do Bratislavy-Ivánky a späť. V roku 1958 bol na tejto linke pilotom Jozef Jokl, ktorý zažil nemilú príhodu – stal sa obeťou únosu. „Únosca, sediaci na sedadle vedľa pilota, vytiahol z aktovky injekčnú striekačku a nervózne ňou šermoval okolo pilota.
Žiadal cestu von z republiky. Pilot nestratil duchaprítomnosť, vysvetlil svojim ‚zákazníkom‘, že v záujme stratenia sa z obrazoviek radarov musí zostúpiť z letovej hladiny a cez hranice – ponad Dunaj preletieť v minimálnej výške.
Sám vynervovaný nevedel, do akej miery sú vystresovaní pasažieri schopní orientovať sa, prudko zostúpil, uhýbal pred prekážkami, vyhýbal sa kostolným vežiam, menil smer, z Váhu sa stal Dunaj a po krátkom motaní sa pristál na prvom ‚zahraničnom‘ letisku – v Nových Zámkoch. Ostatné už bolo vecou verejnej bezpečnosti.“
Ladislav Varga pristál na bruchu
Ďalší Lučenčan Ladislav Varga nastúpil v roku 1968 ako rádiotelegrafista na IL-14. V decembri 1971 začal na tomto type robiť výcvik ako pilot. Striedavo menil sedadlo rá-diotelegrafistu za pravé sedadlo dopravného Iľjušina. Pamätná udalosť sa stala 1. apríla 1972. Letel ako radista. V ťažkých meteorologických podmienkach urobila v Karlových Varoch posádka tri zostupy podľa prístrojov.
„Pri prvom pokuse boli už dosť ďaleko od predpokladaného miesta dotyku, preto pilot zasunul podvozok a okruh opakovali. Podvozok opäť vysunúť a úzkostlivo držať zostupovú os. Hmla si s nimi opäť zašpásovala. Presunula sa do miest, kde ju najmenej potrebovali. Bod dotyku už bol opäť za nimi, opäť podvozok zasunúť, plný plyn a ešte raz!
Konečne výška v poriadku, smer a vzdialenosť od bodu dotyku dobrá. Kapitán si vydýchol. Jemné podrovnanie a pozvoľným priťahovaním volantu lietadlo postupne stráca rýchlosť. Nejako ‚dlho padá‘ – horizont je vyššie ako zvyčajne – a hrmot! Po stranách kabíny stoja ohnuté vrtule, motory stíchli, ale škrípanie neprestáva! Štrnástka sa valí po VPD – po bruchu! Konečne ticho. Z prekvapenia a šoku sa len ťažko preberalo.
To pristátie si zapamätali aj kapitán Pavel Tauber a druhý pilot Honza Janda. Nad letiskom, z ktorého sa medzičasom hmla odsunula, letel a na uvoľnenie dráhy čakal ďalší Lučenčan, kapitán Jokl so svojou posádkou. Bolo im maximálne čudné, že cestujúci vystupujú na plochu, hoci schodíky nikde na okolí nevideli. A navyše, štrnástka ľudí nevyložila pred budovou ako zvyčajne, ale kdesi v polovici VPD. Keďže lietadlo zavadzalo, dostal Jokl usmernenie o novom diverznom letisku, kde má pristáť. Pochopili.“
Eugen Čech viezol vzácny náklad
Koncom päťdesiatych rokov prichádzal občas na letisko Ľadovo v Lučenci starší pomenší pán s manželkou. Postavili sa k parkujúcim lietadlám a sledovali leteckú prevádzku. Starší piloti s nimi často srdečne debatovali. Mladi bolo vysvetlené, že ide o bývalého pilota. Bol to pán pilot Eugen Čech. Jeho letecké skúsenosti boli skutočne bohaté.
„Do povedomia verejnosti sa Eugen Čech dostal najmä ako pilot transportného Junkersa Ju-352, ktorý bol technikmi prispôsobený na let, pri ktorom Eugen Čech viezol v jeho útrobách dar československej vlády J. V. Stalinovi, Tatru 87.
Kachle a latrína patria k základnému vybaveniu obecného úradu Čítajte Bolo to krátko po oslobodení 28. augusta 1945. Let bol sprevádzaný rôznymi epizódnymi príhodami. Junkers bol označený červenými päťcípimi hviezdami. Inak by sa do Moskvy nebol dostal. Aj tak zažili všeličo! Menší Ju-52 3M, v ktorom cestovali reprezentanti továrne Tatra v Kopřivnici a zástupca vlády pristál v dôsledku poruchy navigačných prístrojov a rádiostanice kdesi v Poľsku na lúke a posádka sa informovala u pribehnuvších občanov, ktorým smerom je Moskva.
Veľký Ju-352 pristál na moskovskom letisku. Nie tam, kde ho čakali so všetkou slávou, ale na akejsi miniatúre takmer uprostred mesta. Len vďaka pilotnému umeniu pilota Čecha a vynikajúcim letovým vlastnostiam obrovského transportéra sa tu podarilo pristáť a včas pred budovami zastaviť. Lietadlo dokázalo robiť zostup s plnými klapkami pod extrémnym uhlom klesania a najmä pri veľmi malej rýchlosti. Dnes sa takémuto pristátiu hovorí ‚sarajevské‘, používali ho piloti dovážajúci pomoc trpiacemu obyvateľstvu počas občianskej vojny. Aerodynamika je však už na inej úrovni, vrtule majú reverz. Ale tento obor to dokázal aj na úrovni vtedajších možností aerodynamiky.
Náklad počkal na novinárov
Pristávalo sa ponad vysoké viacposchodové činžiaky, pristávacia plocha bola enormne krátka! Lietali tu väčšinou len vládne PO-2 Kukuruzniky, ktoré VIP činiteľov prevážali vzduchom na iné letiská, k väčším lietadlám. Keď vrtule zastali, posádka si vydýchla.
Vykladať nesmeli nič, muselo sa čakať, kým sa novinári a filmárske štáby presunú na miesto pristátia. Veselo pôsobila požiadavka šéfa filmového štábu, aby ešte raz odštartovali a pristáli, aby pamätná udalosť mohla byť zdokumentovaná vo filme! Napokon sa dohodli na kompromise. Pilot nahodil motory, ‚pochodil‘ popred kameru, a teda akože pristál. Až potom došlo k vyloženiu vzácneho nákladu. Otváral sa celý spodok trupu, ktorý počas otvárania súčasne dvíhal zadnú časť trupu do výšky. Rampa bola takto súčasne zdvihákom. Po nej vyšla Tatra z útrob lietadla sama.
Ešte kratučký dodatok k vlastnostiam lietadla. Napriek svojím rozmerom lietalo v horizonte pomerne rýchlo, takže mu sprievodný Ju-52 nijako nestačil. Pán Eugen Čech bol pozoruhodný aj tým, že ako prvý na Slovensku absolvoval zoskok z lietadla. Bolo to v roku 1929 nad letiskom Vajnory.
Počas svojej leteckej kariéry strávil vo vzduchu 5 700 letových hodín a lietal na viac ako 80 typoch lietadiel. Bol vyznamenaný Radom SNP, medailou Za zásluhy II. stupňa, československou Pamätnou vojenskou medailou, osvedčením ako účastník národného boja za oslobodenie, bol členom Zväzu vojakov SNP, príslušníkom 1. čsl. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Z tohto sveta odišiel vo veku 83 rokov – 29. júla 1986,“uvádza vo svojej knihe Kotek.
Autor: Mišo Šesták
