HAJNÁČKA. Už roky je zamilovaná do čierneho remesla. Zbožňuje vôňu síry vznášajúcu sa z kováčskeho uhlia. Hodiny strávené vo vyhni, pri nákove s kladivom a kliešťami v rukách, pretavuje do umeleckých diel. Andrea Kosecová z Hajnáčky je jednou z mála zástupkýň nežného pohlavia v našej krajine venujúcim sa kováčstvu. Útla dievčina tak konkuruje statným chlapom.
Vo výbere školy mala jasno
Kováčstvo ju fascinuje už od detstva. „Nemala som milšie, ako sadnúť si k ocinovi, keď koval. Pozorovala som ho pri práci, vypytovala sa, špekulovala. Chcel mať syna, ktorý by časom od neho prevzal remeslo. Namiesto neho má mňa,“ spomína s úsmevom umelecká kováčka.
V čase, keď jej spolužiačkam vírili v hlave plány o tom, že sa raz stanú učiteľkami či zdravotnými sestrami, ona snívala o kováčstve. „V rozhodovaní, kam pôjdem na strednú školu, som mala jasno. Mnohí spolužiaci nad mojím rozhodnutím udivene krútili hlavami,“ spomína Andrea.
Do tajov kováčstva a zámočníctva sa zaúčala v Kremnici. V triede bola jediným dievčaťom. Potom sa na tri roky usadila v českom Turnove, kde študovala umelecké odlievanie kovov. No a školské roky napokon zužitkovala vo svojej tvorbe. Šikovná kováčka tvrdí, že všetko, čo tvorí, tvorí s láskou. „Nemám rada rýchlu a povrchnú robotu. Mne sa skôr páčia dokonalé veci,“ podotkla.
Okolo Lučenca a Rimavskej Soboty majú ľudia pod nohami drahokamy (+ FOTO) Čítajte Každé dielo má dušu
Kvety, zvieratá, sochy, šperky, dokonca aj posteľ zdobia Andreinu tvorbu. Všetko sú originály, do ktorých vložila kus seba. „Prvý som vyrobila svietnik. Myslím, že som mala trinásť rokov. Pamätám si, že mi to trvalo veľmi dlho,“ spomína.
Jej diela obdivujú na viacerých miestach. V Hradnom múzeu vo Fiľakove je replika šperkov hodejovského pokladu, v českom Turnove osadená socha svätého Jeronýma, v Budapešti kovový megafón, ktorý je logom tamojšieho AProStudia. „V Čechách, kde som študovala, je osadený aj popolník, ktorý som vyrobila. Síce, skôr vyzerá ako odpadkový kôš. Tiež som si tam vyrobila Hajnáčsky hrad, keďže sa mi tri roky cnelo za domovom. Pripomínal mi miesto, ktoré mi je najmilšie,“ spomenula Andrea.
Ukazuje remeslo, ktoré má čaro
Umelecky nadaná Hajnáčanka sníva o tom, že pri rybníku, ktorý má hneď vedľa domu, budú raz stáť kovové sochy. Tiež by chceli s jej priateľom stolárom skĺbiť prácu s kovom a drevom. „Mohli by z toho vzniknúť zaujímavé kúsky,“ podotkla dievčina, ktorej čierne a popálené ruky vôbec neprekážajú. Pracuje v jednej z fiľakovských fabrík, no vo voľnom čase sa točí okolo ohňa. No a cez víkendy naloží svoju pojazdnú vyhňu z prvej svetovej vojny a vyrazí na rôzne akcie ukázať ľuďom remeslo, ktoré má svoje čaro. Aj vďaka nej neupadne do zabudnutia.
