LUČENEC/LUPOČ. Je pre neho nerozlučným priateľom, spoločníkom a najmä druhými očami. Bez labradora menom Izzi si už dvadsaťpäťročný Michal Sihelský z Lupoče nedokáže predstaviť ani deň. Postupne totiž prichádza o zrak.
Aktuálne vidí už len na vzdialenosť jedného metra. Napriek tomu so svojím vodiacim psom meral cestu do Lučenca, aby na minulotýždňovej konferencii, ktorá prebiehala pri príležitosti Medzinárodného dňa vodiacich psov, potvrdil, že štvornohá zdravotná pomôcka je pre neho tou najideálnejšou.
„Pes musí mať predovšetkým genetické predpoklady na to, aby sa stal vodiacim. Potom sú na rade socializácia a výcvik,“ ozrejmila Katarína Kubišová, koordinátorka Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave s tým, že genetická dispozícia sa prejavuje najmä ľahkou ovládateľnosťou. Zdôraznila, že vodiaci pes je určený zrakovo postihnutým, ktorí nechcú byť závislí od vidiacich sprievodcov. „Stáva sa, že práve tí, ktorí podľa legislatívy nárok na vodiaceho psa nemajú, by ho potrebovali najviac,“ podotkla a dodala, že v takom prípade sa kúpa psa musí riešiť cez sponzorov a rôzne granty.
Ani v prípade zrakovo postihnutého to nie je len o záujme. Tiež musí mať osobnostné predpoklady na to, aby mohol vlastniť vodiaceho psa.
„Predovšetkým sa musí o neho vedieť postarať. Tiež sa musí vedieť samostatne pohybovať a orientovať. Aby efektívne spolupracoval s vodiacim psom, musí vedieť v priestore identifikovať prekážky,“ priblížila koordinátorka.
Nerozlučná dvojica
Dôkazom dokonalej súhry vodiaceho psa a zrakovo postihnutého človeka je práve spomínaný Lupočan.
„Zo zraku mi ostalo približne päť percent. Mám vysoký očný tlak, ktorý neprospieva očnému nervu. Začal odumierať,“ hovorí mladík, ktorý sa pre zhoršujúci zdravotný stav musel rozlúčiť s vysokoškolským štúdiom.
Nesedel však so založenými rukami. Urobil si masérsky kurz, venuje sa monitoringu médií. No a čoraz častejšie si vo svojej blízkosti predstavoval vodiaceho psa. Napokon svoje predstavy pretavil do skutočnosti. S Výcvikovou školou pre vodiace a asistenčné psy sa skontaktoval približne pred štyrmi rokmi. Dnes s úsmevom tvrdí, že Izzi mu „ušili“ priamo na mieru.
