ZBOJSKÁ. Bez požehnania statku, spovede valachov, miešania oviec či magických úkonov, viažúcich sa v kalendári k menu Juraj, by to na salaši nebolo to pravé orechové. Tak ako kedysi, aj dnes musí mať všetko na Zbojskej svoj poriadok. Valach Samo Giertli dozerá na horehronských salašoch na stáda už pätnásť rokov. Na Zbojskej je tretí. Tvrdí, že robota okolo oviec je náročná, no zároveň poctivá a krásna. Bez zakvitnutých lúk a hríbami voňajúcich hôr by nedokázal žiť.
„Veruže to bola paráda. Prišlo hodne ľudí z rôznych kútov krajiny. Veď aké by to bolo, hnať ovce po pastvinách bez požehnania,“ spomína Samo na udalosť z prvej polovice tohto mesiaca.
Na Salaši Zbojská a Zbojníckom dvore bolo rušno. Prišiel farár aj folkloristi. Ovce vyhnali k rozhľadni, pripomínajúcej mlyn z Jakubiskovej Perinbaby, týčiacej sa na náprotivnom kopci. Jej súčasťou je aj kaplnka, kde si zaľúbené páry chodia povedať svoje áno a kde prebiehali aj magické úkony, spojené s aktuálnym obdobím na salašoch.

„Voľakedy sa na Juraja vyháňal po prvýkrát dobytok na pašu. Teraz sa už začína pásť skôr, keďže každým rokom je teplejšie. Síce, vlani o takomto čase nám na Zbojskej padal sneh,“ povedal valach a pripomenul niečo z pranostík. „Prvé vyháňanie oviec na pašu bolo vždy magické. Robili sa úkony proti pôsobeniu zlých síl aj na podporu dojivosti. Ďatelinové štvorlístky, záružlie, žaby, hady aj jašterice, nájdené pred Jurajom, vraj mali ochranný účinok a moc. Podobne ako na Jána aj na Juraja sa pálili ohne. No a všetko sprevádzal tanec a spev.“
Ovce sú požehnané, môžu sa pokojne pásť. Salaš Zbojská je jedným z mála miest, na ktorom sú ľudové tradície stále živé. Patrí k nim aj salašníctvo, o ktoré však už dnes mladí veľmi nejavia záujem.
„Málokto chce byť bačom, valachom alebo honelníkom. Ktovie, prečo je to tak. Hádam sa mladí boja roboty, moderná doba im je bližšia ako poctivá drina našich predkov. Keď som ja začínal pri ovciach, bolo oveľa viac valachov. Dnes nás je už len hŕstka,“ podotkol Samo. Na Zbojskej dozerá na tristo oviec. Jeho vernou spoločníčkou je čierna Linda. „Je to dobrý psík. Kamarátime sa už tri roky a spraví všetko, čo jej prikážem. Múdra je,“ mrkol očkom na pastierskeho psa, ktorý akoby všetky komíny sa Zbojníckom dvore povymetal. Stačilo slovko a hneď robil poriadky medzi ovcami.
Samo má Horehronie hlboko zakorenené v srdci. Tvrdí, že tu sa pri ovciach ako mládenec uchytil a tu pri nich aj zostarne. Tamojšie kopce zbrúsil krížom – krážom mnohokrát. Aj Zbojskú pozná ako vlastnú dlaň. Je tu jedným z troch valachov a je na to hrdý. „Žijem na mieste, kde tradície našich predkov ešte nevymreli. Sú stále živé a mladým pripomínajú, že voľakedy to síce nebolo med lízať, ale malo to svoje čaro. Bolo by hriechom zabudnúť na našu jedinečnú históriu,“ zakončil Horehronec.