RIMAVSKÁ SOBOTA. Deň poznačený radosťou z víťazného majstrovského duelu vo futsale vyvrcholil tragédiou. Dnes 28-ročný Karol Paliaš z Rimavskej Soboty sa 9. mája 2009 druhýkrát narodil. Havária mu od základov zmenila život.
Mladý futbalista sa v osudný deň vybral za svojou priateľkou. Do cieľa svojej cesty však nedorazil. Po čelnej zrážke s dodávkou zostal zakliesnený v aute bez známok života. „Záchranným zložkám bola táto udalosť nahlásená ako nehoda s mŕtvym. Keď dorazili zdravotníci zistili, že žijem. Z auta ma museli vystrihnúť,“ spomína ambiciózny športovec, ktorý bol v tom čase čerstvým absolventom strednej školy.
Medzi životom a smrťou
Nasledoval transport vrtuľníkom do banskobystrickej nemocnice a deväťhodinová operácia. Chalan, pripravený vyletieť z rodičovského hniezda a postaviť sa na vlastné nohy, s hlavou plnou plánov, sa ocitol na polceste medzi životom a smrťou. „Vybrali mi slezinu, no to nebolo to najhoršie. Ľavú nohu s roztrieštenou stehennou kosťou mi zachvátila infekcia. Skončilo to amputáciou,“ povedal Karol a pohľadom zablúdil na pravú ruku. Spletenec nervov sa pri nehode pretrhol ako nitka a končatina zostala nehybná. „No, pre praváka žiadna slasť,“ podotkol.
Tri týždne v umelom spánku vystriedal kolotoč nemocničných a liečebných pobytov. „Vyzeralo to tak, že lôžko už nikdy neopustím. Chvíle plné beznádeje som prežil vďaka veľkej podpore rodiny a priateľov.“
Ďalšia rana osudu
Prišla noha. Síce z kovu a prešpikovaná skrutkami. A s jasnejším okamihom aj ďalšia krutá rana osudu. „V deň, keď mi mali odovzdať protézu, s ktorou som mal začať fungovať, som sa dozvedel, že mi náhle umrel otec,“ spomenul Karol s trpkosťou v hlase.
Okamih, ktorý väčšinou ľudí zráža na kolená, vlial mladému mužovi do žíl ešte viac odhodlania popasovať sa s osudom. To, čo sa spočiatku zdalo nemožné, sa po polroku začalo črtať ako splnený cieľ. „Vedel som, že to už nebude ako predtým, ale chcel som začať žiť normálnym životom.“
Nepoddal sa smútku
Zázrak neprišiel zo dňa na deň. Za to, že dnes Karola okolie nevníma ako hendikepovaného, môže jeho pevná vôľa, odhodlanie, hodiny tréningovej driny a najmä pozitívne myslenie.
„Veril som, že to dokážem a predovšetkým som chcel. Vzdať sa a ľutovať bolo to najjednoduchšie, čo som mohol urobiť. Ja som zvolil ťažšiu cestu a oplatilo sa. Ale šnúrky si už nezaviažem. Predsa len, tá ruka...,“ hovorí dnes už s úsmevom sympatický Rimavskosoboťan.
Späť v živote plnom plánov
Karol už siedmy rok pracuje na mestskej polícii. Vo voľnom čase rád športuje, venuje sa priateľke. „Myslím, že žijem plnohodnotným životom, avšak môj pohľad na svet sa úplne zmenil. Dnes mám iné priority, vážim si veci, ktoré sú pre mnohých samozrejmé.“
Život mu dal druhú šancu a on ju nechce premrhať. Plány v hlave zostali aj po nehode, akurát sú trochu iné. „Mám prácu, ktorá ma baví, veľa skvelých kamarátov, priateľku, s ktorou si chcem založiť rodinu. V podstate som šťastný,“ zakončil energiou sršiaci mladík, ktorý sa zapojil do projektu Birellu. Chce získať špeciálny bicykel, vďaka ktorému by mohol ešte viac športovať. Karol je živým príkladom toho, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Pre ľudí, ktorých postihne podobná tragédia, môže byť len dobrou inšpiráciou.
