Pondelok, 10. december, 2018 | Meniny má Radúz

O ľudí neprichádzajú len mestá, ale celý Banskobystrický kraj

Migrácia ľudí za posledných desať rokov dostáva náš kraj do mínusových čísel.

Ilustračné foto. (Zdroj: Ján Krošlák)

Kým ešte v 80. rokoch smerovala migrácia ľudí z vidieka do miest, dramatický obrat v orientácii medzi mestom a vidiekom nastal už v priebehu prvej polovice 90. rokov.

Anton Bezák z Univerzity Komenského, ktorý na to upozornil vo svojej práci Vnútorné migrácie na Slovensku, pripisuje jav prehlbujúcim sa rozdielom v dostupnosti bývania v mestách a na dedinách. Vyvolala ich aj redukcia hromadnej bytovej výstavby, ktorá sa podpísala pod nedostatok cenovo prístupných bytov v mestách.

Ku koncu roka 2004 sťahovanie z miest na vidiek tvorilo podľa Bezáka už viac ako dve pätiny vo vnútroregionálnej migrácii a takmer dvojnásobne prevyšovalo sťahovanie v protismere.

Autor práce si všimol aj zaujímavý fenomén, že kým migrácia medzi mestami sa v rokoch 1996 – 2004 držala na približne rovnakej úrovni, približne dvojnásobne početnejšie boli migrácie medzi dedinami.

O obyvateľov však neprichádzajú len mestá, ale aj celý Banskobystrický kraj. Hoci sem ľudia aj prichádzajú, viac nás odtiaľto odchádza do iných krajov Slovenska. Za posledných desať rokov tak dostáva migrácia Banskobystrický kraj do mínusu. „Najviac obyvateľov, presne 1168, mu ubudlo v roku 2016, vlani ich bolo 990,“ ozrejmila Eva Hajová z banskobystrického pracoviska Štatistického úradu.

Pokles obyvateľstva zaznamenávajú v posledných desiatich rokoch všetky okresy v kraji s výnimkou okresu Zvolen; jediný má – mimo jedného roka – každoročný, aj keď nepatrný príliv. Najviac ľudia opúšťajú okresy Brezno a Rimavská Sobota.

„Bývanie v Banskobystrickom kraji zmenilo vlani 8220 ľudí, ďalších 1825 ich odišlo mimo kraja,“ dodala Hajová. Najviac do Nitrianskeho, za ním nasleduje Košický, tretí je Žilinský a až na štvrtom mieste je Bratislavský kraj.

Nitriansky kraj ako cieľová stanica si drží prvenstvo u odchádzajúcich ľudí z nášho kraja celých uplynulých desať rokov a rebríček ich smerovania sa až na malé rozdiely prakticky nemení.

Pochopiteľne, nesťahujeme sa len v rámci Slovenska, niektorí miera za hranice, niektorí sa spoza hraníc vracajú alebo prichádzajú aj cudzinci. Štatistika hovorí, že viac je tých, čo na Slovensku získajú trvalý pobyt. Konkrétne čísla nájdete v tabuľke.

Migrácia v BB kraji v číslach

article_photo(zdroj: Štatistický úrad SR)
article_photo(zdroj: Štatistický úrad SR)
article_photo(zdroj: Štatistický úrad SR)

Mladý pár vymenil mesto za samotu. Kontakt s civilizáciou však nestratil

Veronika z lazov vie podojiť kozy, narúbať drevo aj obsluhovať televíznu kameru.

Z veľkomesta sa presťahovali na lazy. Túžili po pokoji, vôni lesa a zobúdzaní sa za rannej rosy. Veronika Bodyová so svojím partnerom Braňom vychovávajú v lone prírody svojho dvojročného syna Benjamínka. Život na samote si pochvaľujú. Ale nie sú to žiadni pustovníci ani odporcovia moderných technológií.

Veronika je moderná žena, ktorá nemá problém obsluhovať televíznu kameru, umývačku riadu či počítač. Navyše vie podojiť kozy a opatriť sliepky. Na budinských lazoch si však musí poradiť aj s drevom, odpratávaním snehu a rôznymi inými prácami.

Zoznamka na vandri

S Braňom sa zoznámili na veľkonočnom vandri v lese. Obidvaja mali blízko k zdravému životnému štýlu a túžili po spojitosti s prírodou. Ich spoločným domovom sa stalo gazdovstvo na Poľane.

„Žili sme v Košiciach, Braňo bol vyťažený v práci, ja som sa nevedela vyrovnať s osemhodinovou pracovnou dobou a prísnou šéfkou. Rozhodli sme sa vyskúšať niečo iné. Kamarát prišiel s nápadom, že na Poľane je jedno gazdovstvo, kde hľadajú pomoc,“ začala svoje rozprávanie o tom, ako sa mladé dievča z veľkomesta zrazu ocitne na samote.

Rozhodli sa to vyskúšať. Spoločne sa starali o kone, kravy, kozy, kým gazda pracoval v Nemecku. Bez prístupovej cesty, bez elektriny. Len oni dvaja, obklopení prekrásnou prírodou. Na prvý pohľad to môže znieť ako romantický nápad avšak po určitom čase človek zistí, že život na statku nie je jednoduchý.

„Budiná má krásne lazy, ktoré nám svojím pokojom a priestorom sčasti pripomínali gazdovstvo na Poľane,“ poznamenala sympatická plavovláska. Vyhliadli si samotu a začali spoločne hospodáriť na vlastnom. Pre okolie Budinej sa rozhodli aj z praktického hľadiska. Sú tam cesty aj elektrina.

„To bolo pre nás dôležité. Možnosť sadnúť do auta a kedykoľvek odísť. Kráčať hore kopcom hodinu s plným batohom nákupu v každom ročnom období sa nám videlo síce romantické, ale nie natoľko, aby sme to museli pravidelne absolvovať. Preto sme hľadali dostupné miesto,“ zaspomínala, ako sa začal ich život v Novohrade.

Sny vystriedala realita

Prišli sem s túžbou žiť sebestačným životom. „Rozhodli sme sa, že nebudeme chodiť do práce, že nebudeme potrebovať na život toľko peňazí a že nejak vyžijeme aj v skromnosti, hlavne slobodne,“ priblížila pôvodnú myšlienku, s akou odchádza do dedín a na samoty mnoho mladých, unavených z konzumného života.

Po priamej konfrontácii so životom na lazoch však mnohí vytriezvejú. Pestovanie zeleniny na celý rok je veľká drina. Bez dostupných mechanizmov doslova otročina. „Kúpili sme si kozy a veľa sliepok a snažili sme sa ich produkty speňažiť. To sa nám aj spočiatku darilo. Robili sme výborný kozí syr. Lenže peniažky nám nestačili.“

Veronika si preto našla prácu v odbore, ktorý vyštudovala a začala si na živobytie zarábať prácou, ktorá jej bola zároveň koníčkom.

„Boli to pre mňa ľahko zarobené peniaze, a tak som pomaly začala strácať ideály o sebestačnosti a drine na poli. Kozy sú koťuhy, vždy niečo vymýšľajú, robia zle.“ V tom čase prišla aj kríza vo vzťahu. Od myšlienky gazdovať pomaly moderná žena upúšťala a jej partner sa začal v lopote cítiť sám a opustený.

„Aby sme zachránili vzťah, rozhodli sme sa s gazdovaním skoncovať. Do týždňa boli všetky zvery preč. Zrazu sa nám akoby uvoľnili okovy a mohli sme voľne dýchať a riešiť iné veci. Hlavne odísť z domu na víkend preč, bez toho, aby sme museli niekoho zháňať, kto podojí kozy, vyvedie ich na pašu, postará sa o sliepky,“ vykreslila mladá gazdiná iný uhol pohľadu na život, ktorý dovtedy viedli.

Samozrejme, že to nebolo vždy len o pote v tvári a mozoľoch na rukách. Veronika v blízkosti lesa prežila nádherné tehotenstvo. Dýchala čistý vzduch, pila čistú, živú vodu. „Keď bývaš na lazoch, nemôžeš sa báť. To jednoducho nejde dokopy. V druhom Benjamínovom roku chodil Braňo dokonca na týždňovky, takže som tu bola celé týždne sama. To bolo ťažké,“ priznala mladá maminka.

article_photo(zdroj: r)

Škola života

Chýbala jej socializácia, ľahkosť života v meste. „Ísť si s kamoškami na kávičku len tak potrkotať. Potom nechať dieťa babke a ísť do divadla. Som z Košíc a tam som žila bohatým kultúrnym životom. Takže samota bola taká škola vydržať sama so sebou. Ale vydržala som a myslím, že ma to zmenilo. Som omnoho pokojnejšia a vyrovnanejšia a skutočne veľmi spokojná. Myslím, že preto, že sa každý deň dívam na ten les,“ dodala zasnene.

Dýchať čistý vzduch a počúvať zvuky prírody. Výhľady sú nádherné a príroda tu ukazuje svoju silu v plnej miere. Kontrast krásy a náročnosti, to ponúka život uprostred raja, ktorí závidia najmä tí, ktorí nikdy na samote nežili.

Veronika s Braňom majú poklad. Nielen v očiach a zlatých vláskoch svojho Benjamínka. Najmä v ceste, po ktorej sa vybrali. Mamička na materskej už aktívne pracuje pre lokálne televízie, a tak nestráca kontakt s ľuďmi. Mestský ruch nechajú v meste a po práci sa vracajú do svojho raja.

„Môj synček môže chodiť nakrúcať so mnou, alebo ide do materského centra v Lučenci, kde to miluje. No a Braňo má sezónnu prácu, venuje sa prírodnému staviteľstvu, takže robí kade-tade. Ale máme dosť času, ktorý trávime spolu. Ja napríklad teraz stále čosi kopem v záhradke, sadím, polievam, starám sa. Braňo robí terasu pred domom.“

Našli zlatú strednú cestu. Aby žili v súlade s prírodou, nemusia zrovna prať v potoku. „Nedávno sme si kúpili umývačku riadu a namiesto času stráveného pri riadoch môžem upiecť koláčik alebo sa hrať s dieťaťom. Uvažujem asi tak, ako všetky ženy,“ potvrdila praktická mamina.

O sťahovaní neuvažujú, a to ani do budúcnosti, keď Benjamínko začne chodiť do školy. Keď zapadnú snehom, nejako si už poradia. „Keď je veľa snehu, má problém aj terénne auto. Uvidíme. Budeme riešiť, keď bude treba. Sme otvorení všetkému.“ Zatiaľ chcú cestovať, užívať si život, zveľadiť dom a vychovávať deti.

„Predstavy o živote na samote sú nádherné, ale realita je trochu iná. Je to veľakrát aj o odriekaní. A hlavne človek sa konfrontuje so samým sebou, musí vedieť byť so sebou sám. Nie je to pre každého. Ja som sa tiež musela zmeniť. Je to aj nápor na vzťah, nie je sa s kým porozprávať o problémoch, nie je kam odísť za kamarátmi, na pivo. Čiže všetko je riadne pravdivé,“ poznamenala na záver.

Čaro života v prírode vidí ako veľkú odmenu pre každého, kto vydrží. Oni vydržali už šesť rokov. Sú zdravší, ošľahaní vetrom. Tu človek viac vníma nielen život, ale aj obyčajné ročné obdobia. Teší sa z jari, užíva si leto a potom aj drkoce sa v zime. Všetko je tu čistejšie a skutočnejšie.

Na Zaježovej som s nostalgiou spomínal na horúce radiátory, priznáva Juraj Hipš

Pred trinástimi rokmi opustil Bratislavu a odišiel s rodinou žiť na Zaježovú. Vtedy ešte prakticky neznáme lazy pri Zvolene, z ktorých sa časom stal slovenský fenomén. Stala sa synonymom voľnosti a úcty k prírode či tradíciám našich predkov.

Túto pečať jej dali mladí ľudia, ktorí sa chceli odtrhnúť od konzumnej spoločnosti a žiť podľa tradičných spôsobov. Mnohí na Zaježke, ako ju domáci nazývajú, žijú prevažne z toho, čo si sami dopestujú a dochovajú. Nie všetci tu však žijú asketickým životom. Napríklad aj Juraj Hipš, zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica.

Pendlujete medzi Bratislavou a Zaježovou, kde je váš naozajstný domov?

Som rodený Bratislavčan a mám toto mesto veľmi rád. Môj domov je ale tam, kde mám v streche kunu, srnky na záhrade a hviezdy nad hlavou. To všetko je na Zaježovej. Keď som sa sem prisťahoval, myslel som si, že vydržím mesiac. Nakoniec už aj prvý týždeň bol pre mňa viac ako náročný.

V Petržalke som nikdy nemusel riešiť drevo na zimu ani vodu. Na Zaježovej som s nostalgiou spomínal na horúce radiátory. Aj na vodovodné kohútiky, z ktorých vám hneď tečie voda. Tu som si musel niekedy vodu vláčiť v bandaskách. Každý liter som si vážil. Zistil som, že na umytie človek skutočne nepotrebuje 100 litrov tejto vzácnej tekutiny.

Prečo sa rodený Petržalčan rozhodol ani nie pre dedinu, ale rovno pre samotu?

Trikrát som čítal knihu od slávneho amerického filozofa Thoreaua s názvom Walden alebo Život v lesoch. Bol som unesený z toho, ako tento človek žil osamote v lesoch, rozjímal a písal skvelé eseje. Problém bol v tom, že som tú knihu čítal pri radiátore s kávou v ruke. Tá romantická predstava sa skutočne dobre vychutnávala v petržalskom paneláku, ale realita sa ukázala značne náročnejšia.

Neoľutovali ste svoje rozhodnutie odísť na vidiek?

Dnes som rád, že som tie prvé roky zvládol a neutiekol späť do veľkomesta. Splnili sa mi tu mnohé sny, ktoré som mal. Založil som tu komunitnú školu, ktorú vychodili už aj moje deti. Podarilo sa nám zo starého gazdovského domu spraviť moderné vzdelávacie centrum, kde chodia lektori skutočne z celého sveta.

Moja mama mi na začiatku povedala, že budem ľutovať, do akej diery to idem. Že tam budem sám ako kôl v plote. Tu sa ale deje toľko vecí, že tú samotu si chodím užívať do petržalského paneláku. Tam ste skutočne sám.

Čo vám život na samote dáva?

Prvé roky som tu žil bez mobilu aj internetu. Niežeby to bolo dobrovoľné. Nebol tu žiadny signál a fakt som trpel. Hovoril som si, že keby ma vysadili na púšti, tak je to možno lepšie. Dnes však vidím, že to bol môj sabatical. Po hektickej práci som sa zrazu musel zastaviť. Na internet som chodil raz za týždeň. Väčšina e-mailov už bola neaktuálna a ja som zistil, že svet ide ďalej aj bezo mňa. To bolo veľké poznanie.

A čo vám tam chýba?

Momentálne mi chýba splachovací záchod. Niečo sa nám pokazilo v čističke, tak sme ju museli vypnúť. Takže opäť sedím na latríne, ako keď som sa sem prisťahoval. Ráno o piatej sledujem východ slnka a nemám potom takú motiváciu záchod opraviť. Ale viem, že príde zima a vtedy u mňa latrína stráca všetku romantiku.

Stotožnila sa vaša rodina s rozhodnutím opustiť Bratislavu?

Mne tu dnes už nechýba asi nič. Akurát mojim pubertálnym dcéram tu chýba všetko. Kedysi boli šťastné v lesoch a pri potoku, dnes mi vyčítajú, že žijeme v takej diere, kde ani pouličné lampy nie sú. Našťastie od septembra idú na strednú školu do Bratislavy, tak si tam ten svetelný smog užijú. Pätročný syn Yori tu je šťastný. Užíva si slobodu, lampy mu vôbec nechýbajú. Stačia mu stromy, mravce a meče.

Máte aj gazdovstvo? Alebo bežne všetko kupujete v obchode?

Ja skutočne nie som farmár. Nikdy som nemal ambíciu mať gazdovstvo. Viem, kde sú moje limity. Manželka tu má záhradu, trochu vecí máme z nej, ale veľa z toho nám požerú srnky. Manželka mi hovorí, aby som tam spravil oplotok, len mne tie remeselné práce veľmi nejdú. Kupujeme si však mlieko a syry od susedov, aj prebytky zeleniny, čo majú. Mám dobrý pocit, že aspoň trochu pomôžem miestnym ľuďom, keď si od nich tieto veci kupujem.

Kde inde by ste chceli žiť, ak by ste Zaježovú neobjavili?

Pokojne by som asi býval aj v Petržalke. Mnohí ľudia na Bratislavu nadávajú, ale podľa mňa si nevážia to, čo tu všetko je. Krásna príroda naokolo, možnosť ísť bicyklovať sa na hrádzu, skvelé miesta na kúpanie. A moje dcéry by určite ocenili to pouličné osvetlenie.

Hlavné správy z MY Novohrad

Tichá noc znela mohutne

Druhú adventnú nedeľu spríjemnil vianočný koncert, kde sa predstavilo päť speváckych zborov.

Vianočný beh mesta Lučenec znovu spestrí sviatky

Tradične na Štefana sa v centre Novohradu zídu stovky bežcov.

Biskupice aj Hey Taxi stále čakajú na prvé body

Balex Trade Futsal liga vo Fiľakove má za sebou štvrté kolo.

V Polichne sa páralo, tentokrát bez vrabcov

V dedine ožili tradície. Páračky sprevádzal tanec a spev, stoly boli plné dobrôt.

Už ste čítali?