BUDINÁ. Z veľkomesta sa presťahovali na lazy. Túžili po pokoji, vôni lesa a zobúdzaní sa za rannej rosy. Veronika Bodyová so svojím partnerom Braňom vychovávajú v lone prírody svojho dvojročného syna Benjamínka.

Život na samote si pochvaľujú. Ale nie sú to žiadni pustovníci ani odporcovia moderných technológií.
Veronika je moderná žena, ktorá nemá problém obsluhovať televíznu kameru, umývačku riadu či počítač. Navyše vie podojiť kozy a opatriť sliepky. Na budinských lazoch si však musí poradiť aj s drevom, odpratávaním snehu a rôznymi inými prácami.
Zoznamka na vandri
S Braňom sa zoznámili na veľkonočnom vandri v lese. Obidvaja mali blízko k zdravému životnému štýlu a túžili po spojitosti s prírodou. Ich spoločným domovom sa stalo gazdovstvo na Poľane.
„Žili sme v Košiciach, Braňo bol vyťažený v práci, ja som sa nevedela vyrovnať s osemhodinovou pracovnou dobou a prísnou šéfkou. Rozhodli sme sa vyskúšať niečo iné. Kamarát prišiel s nápadom, že na Poľane je jedno gazdovstvo, kde hľadajú pomoc,“ začala svoje rozprávanie o tom, ako sa mladé dievča z veľkomesta zrazu ocitne na samote.
Rozhodli sa to vyskúšať. Spoločne sa starali o kone, kravy, kozy, kým gazda pracoval v Nemecku. Bez prístupovej cesty, bez elektriny. Len oni dvaja, obklopení prekrásnou prírodou. Na prvý pohľad to môže znieť ako romantický nápad avšak po určitom čase človek zistí, že život na statku nie je jednoduchý.

„Budiná má krásne lazy, ktoré nám svojím pokojom a priestorom sčasti pripomínali gazdovstvo na Poľane,“ poznamenala sympatická plavovláska. Vyhliadli si samotu a začali spoločne hospodáriť na vlastnom. Pre okolie Budinej sa rozhodli aj z praktického hľadiska. Sú tam cesty aj elektrina.
„To bolo pre nás dôležité. Možnosť sadnúť do auta a kedykoľvek odísť. Kráčať hore kopcom hodinu s plným batohom nákupu v každom ročnom období sa nám videlo síce romantické, ale nie natoľko, aby sme to museli pravidelne absolvovať. Preto sme hľadali dostupné miesto,“ zaspomínala, ako sa začal ich život v Novohrade.
Sny vystriedala realita
Prišli sem s túžbou žiť sebestačným životom. „Rozhodli sme sa, že nebudeme chodiť do práce, že nebudeme potrebovať na život toľko peňazí a že nejak vyžijeme aj v skromnosti, hlavne slobodne,“ priblížila pôvodnú myšlienku, s akou odchádza do dedín a na samoty mnoho mladých, unavených z konzumného života.
Po priamej konfrontácii so životom na lazoch však mnohí vytriezvejú. Pestovanie zeleniny na celý rok je veľká drina. Bez dostupných mechanizmov doslova otročina. „Kúpili sme si kozy a veľa sliepok a snažili sme sa ich produkty speňažiť. To sa nám aj spočiatku darilo. Robili sme výborný kozí syr. Lenže peniažky nám nestačili.“
“Aby sme zachránili vzťah, rozhodli sme sa s gazdovaním skoncovať. Do týždňa boli všetky zvery preč. Zrazu sa nám akoby uvoľnili okovy a mohli sme voľne dýchať a riešiť iné veci.
„
Veronika si preto našla prácu v odbore, ktorý vyštudovala a začala si na živobytie zarábať prácou, ktorá jej bola zároveň koníčkom.
„Boli to pre mňa ľahko zarobené peniaze, a tak som pomaly začala strácať ideály o sebestačnosti a drine na poli. Kozy sú koťuhy, vždy niečo vymýšľajú, robia zle.“ V tom čase prišla aj kríza vo vzťahu. Od myšlienky gazdovať pomaly moderná žena upúšťala a jej partner sa začal v lopote cítiť sám a opustený.

„Aby sme zachránili vzťah, rozhodli sme sa s gazdovaním skoncovať. Do týždňa boli všetky zvery preč.
Zrazu sa nám akoby uvoľnili okovy a mohli sme voľne dýchať a riešiť iné veci. Hlavne odísť z domu na víkend preč, bez toho, aby sme museli niekoho zháňať, kto podojí kozy, vyvedie ich na pašu, postará sa o sliepky,“ vykreslila mladá gazdiná iný uhol pohľadu na život, ktorý dovtedy viedli.
Samozrejme, že to nebolo vždy len o pote v tvári a mozoľoch na rukách. Veronika v blízkosti lesa prežila nádherné tehotenstvo. Dýchala čistý vzduch, pila čistú, živú vodu. „Keď bývaš na lazoch, nemôžeš sa báť. To jednoducho nejde dokopy. V druhom Benjamínovom roku chodil Braňo dokonca na týždňovky, takže som tu bola celé týždne sama. To bolo ťažké,“ priznala mladá maminka.
Škola života
Chýbala jej socializácia, ľahkosť života v meste. „Ísť si s kamoškami na kávičku len tak potrkotať. Potom nechať dieťa babke a ísť do divadla. Som z Košíc a tam som žila bohatým kultúrnym životom. Takže samota bola taká škola vydržať sama so sebou. Ale vydržala som a myslím, že ma to zmenilo. Som omnoho pokojnejšia a vyrovnanejšia a skutočne veľmi spokojná. Myslím, že preto, že sa každý deň dívam na ten les,“ dodala zasnene.
Dýchať čistý vzduch a počúvať zvuky prírody. Výhľady sú nádherné a príroda tu ukazuje svoju silu v plnej miere. Kontrast krásy a náročnosti, to ponúka život uprostred raja, ktorí závidia najmä tí, ktorí nikdy na samote nežili.
Veronika s Braňom majú poklad. Nielen v očiach a zlatých vláskoch svojho Benjamínka. Najmä v ceste, po ktorej sa vybrali. Mamička na materskej už aktívne pracuje pre lokálne televízie, a tak nestráca kontakt s ľuďmi. Mestský ruch nechajú v meste a po práci sa vracajú do svojho raja.
„Môj synček môže chodiť nakrúcať so mnou, alebo ide do materského centra v Lučenci, kde to miluje. No a Braňo má sezónnu prácu, venuje sa prírodnému staviteľstvu, takže robí kade-tade. Ale máme dosť času, ktorý trávime spolu. Ja napríklad teraz stále čosi kopem v záhradke, sadím, polievam, starám sa. Braňo robí terasu pred domom.“
Našli zlatú strednú cestu. Aby žili v súlade s prírodou, nemusia zrovna prať v potoku. „Nedávno sme si kúpili umývačku riadu a namiesto času stráveného pri riadoch môžem upiecť koláčik alebo sa hrať s dieťaťom. Uvažujem asi tak, ako všetky ženy,“ potvrdila praktická mamina.

O sťahovaní neuvažujú, a to ani do budúcnosti, keď Benjamínko začne chodiť do školy. Keď zapadnú snehom, nejako si už poradia. „Keď je veľa snehu, má problém aj terénne auto. Uvidíme. Budeme riešiť, keď bude treba. Sme otvorení všetkému.“ Zatiaľ chcú cestovať, užívať si život, zveľadiť dom a vychovávať deti.
„Predstavy o živote na samote sú nádherné, ale realita je trochu iná. Je to veľakrát aj o odriekaní. A hlavne človek sa konfrontuje so samým sebou, musí vedieť byť so sebou sám. Nie je to pre každého. Ja som sa tiež musela zmeniť. Je to aj nápor na vzťah, nie je sa s kým porozprávať o problémoch, nie je kam odísť za kamarátmi, na pivo. Čiže všetko je riadne pravdivé,“ poznamenala na záver.
Čaro života v prírode vidí ako veľkú odmenu pre každého, kto vydrží. Oni vydržali už šesť rokov. Sú zdravší, ošľahaní vetrom. Tu človek viac vníma nielen život, ale aj obyčajné ročné obdobia. Teší sa z jari, užíva si leto a potom aj drkoce sa v zime. Všetko je tu čistejšie a skutočnejšie.