UDINE/KALINOVO. Hral za všetky mládežnícke reprezentácie od pätnástky po osemnástku a obliekol si dresy MŠK Žilina aj bratislavského Slovana. Dobre rozbehnutá kariéra sedemnásťročného Tomáša Filipiaka začiatkom minulého roku výrazne zmenila smer.
Mladý futbalový talent z Kalinova si vyhliadli v doraste Udinese Calcio, kde absolvoval jedenapolročný angažmán a má zmluvu na ďalšie tri sezóny.
S futbalom si začínal v Kalinove odkiaľ si pokračoval cez Rimavskú Sobotu a Lučenec až k žiakom prvoligovej Žiliny. Ako si spomínaš na svoje účinkovanie v slovenskom veľkoklube?
– V mojom živote to bol veľký krok. Ako dvanásťročný chlapec som musel odísť od rodiny a zvyknúť si na pravidelné tréningy. Intenzívnejšie tempo mi problémy nerobilo, ale na chvíle bez rodiny som si zvykal ťažko.
Počas žilinského angažmánu si dostal prvú reprezentačnú pozvánku. Aký bol pocit dozvedieť sa, že ťa zaradili k najlepším mládežníckym futbalistom na Slovensku?
– So spoluhráčmi sme vždy snívali o hraní v národnom výbere. Preto keď mi prišla ponuka reprezentovať svoju krajinu, bol som veľmi šťastný. Spomínam si, že som mal zimomriavky, keď som prvýkrát nastúpil na ihrisko v slovenskom drese a začala hrať hymna. Pozeral som sa pri tom na svoju rodinu na tribúne. Bola to veľmi emotívna chvíľa.
V ktorých mládežníckych kategóriách Slovenska si doteraz nastúpil a na ktorý moment najradšej spomínaš?
– Zatiaľ som hral vo všetkých od U15 do U18. Krásnych okamihov bolo viac, ale najradšej spomínam, keď sme so sedemnástkou postúpili z prvej fázy kvalifikácie na majstrovstvá Európy. Zažil som tam tri dôležité momenty – zahral som si proti silnému Španielsku, v zápase so Severným Írskom sa mi podarilo skórovať a na turnaji si ma všimol skaut z Udinese.
Ako si vtedy ako hráč Slovana zareagoval na záujem zo strany talianskeho veľko-klubu? Bolo ťažké rozhodnúť sa odísť tak ďaleko od domova?
Futbalová akadémia v Rimavskej Sobote stále nedostala zelenú Čítajte – Bol to šok a prekvapenie. Nečakal som, že by takáto prestížna ponuka mohla prísť tak skoro. Odmalička som sníval o angažmáne v zahraničí, takže doma sme nad ponukou nezaváhali. Prvé týždne v Taliansku boli ťažké. Neovládal som reč, no našťastie mi pomohol krajan a spoluhráč Filip Vaško. Nápomocní a priateľskí boli od začiatku aj domáci hráči a ani raz sa nestalo, že by som ostal sám odvrhnutý niekde v kúte. Po čase som sa naučil reč, zvykol si na inú krajinu a teraz som tam pomaly ako doma.
V dorasteneckom tíme Udinese máš spoluhráčov z Česka aj Slovenska. Vytvorili ste v kádri skupinku alebo ste stále spolu ako jeden tím?
– Vždy sme jeden tím bez ohľadu na národnosť. Je pravda, že po náročnom dni nám dobre padne porozprávať sa rodnou rečou, ale stále je prvoradý tímový duch než skupinkovanie.
Vyskúšal si si mládežnícke súťaže na Slovensku aj v Taliansku. Sú medzi nimi veľké rozdiely?
– Určite áno. Doma som mal príležitosť hrať za top mužstvá, s ktorými sme takmer pravidelne vyhrávali. V talianskej Primavere je kvalita rozložená medzi všetkých účastníkov, a tak je ťažké niekoho favorizovať ešte pred úvodným hvizdom.
Máš v základe stabilné miesto alebo oň musíš pravidelne zabojovať?
– To musíme všetci. Nikto z nás nemá isté miesto. Káder je široký a každý hráč musí na tréningu aj v súťažných zápasoch zo seba vydať maximum. V sezóne 2017/18 som odohral presne polovicu súťažných zápasov, ale ich počet ovplyvnila aj dvojmesačná pauza pre zranenie.
V Taliansku hráš na poste stopéra, ale v doterajšej kariére si úradoval už aj na opačnej strane ihriska.
– Doteraz som si vyskúšal všetky posty okrem brankára. (smiech) Najviac mi ale sedí úloha stopéra. V Taliansku som za pomerne krátky čas nazbieral množstvo defenzívnych skúseností a tento post som si obľúbil. Ešte predtým som si však rovnako užíval úlohu zakončovateľa.
Mal si možnosť zahrať si v áčku Udinese?
– Áno, aj keď iba v prípravnom zápase počas letnej prípravy. Príležitosť som dostal už po dvoch mesiacoch v Taliansku. Ešte stále som bol hotový z toho, že som v Taliansku a odrazu som na ihrisko vybehol s A mužstvom. Keď som prvýkrát vošiel do šatne mužov, všetko som si fotil. (smiech) Ten pocit sa nedá opísať. Pred pár týždňami som hráčov Udinese ovládal vo videohre a zrazu som s nimi sedel v šatni a na striedačke.
Ako k vám mládežníkom pristupujú muži z áčka?
– Ako ktorí. Niektorí sú odmeraní a keď niečo pokazíme tak na nás občas aj nakričia. Iní sú zase veľmi priateľskí, poradia nám a zastanú si nás. Je to o ľuďoch.
Serie A je plná svetoznámych futbalistov. Mal si možnosť stretnúť niektorých z nich osobne?
– Stretol som sa s Miňom Škriniarom. Keď ešte vlani hral za Sampdoriu, tak sme sa po zápase stihli aj porozprávať. V tejto sezóne mi ako hráč Interu len hodil dres a utekal do útrob, lebo by ho fanúšikovia asi roztrhali. (smiech) Bol som v kontakte aj s Marekom Hamšíkom, ale, žiaľ, po zápase sa mi s ním nepodarilo stretnúť. Snáď v ďalšej sezóne na ihrisku. (smiech) Pár slov som prehodil aj s Luisom Murielom či Fabiom Quagliarellom.
V dorasteneckom drese zebier si odohral jeden a pol sezóny. Ako hodnotíš svoje doterajšie pôsobenie?
– Prvú polovicu sezóny som nemal vybavené papiere, takže som iba trénoval. V premiérovom ročníku som mal kolísavé výkony. Moje účinkovanie ovplyvnilo aj zranenie a následný pokles formy. Myslím, že sa mi s tým podarilo popasovať a potom som hrával takmer pravidelne. Taktiež ma teší, že v závere sezóny som strelil tri góly.
Okrem futbalových máš aj povinnosti stredoškolského študenta. Ako ich stíhať plniť?
– Študujem diaľkovo na škole v Lučenci. Cez polrok a na konci školského roka absolvujem komisionálne skúšky z každého predmetu. Zatiaľ úspešne. (smiech)
Ako ťa vnímajú tvoji spolužiaci a kamaráti?
– Vzťahy s dlhoročnými kamarátmi sa vôbec nezmenili. V škole som sa stretol so situáciou, keď si študenti medzi sebou šepkali, že „prišiel ten z Udinese“. A párkrát sa mi stalo, že ma ľudia v meste spoznali a popriali mi veľa šťastia. Bol to príjemný pocit, ale určite nie som žiadna hviezda a nechcem, aby ma tak ľudia vnímali.
Sleduješ ako rodák z Kalinova pôsobenie baníkov v Tipos III. lige Stred?
– Samozrejme. V Kalinove som vyrastal a tu som robil prvé futbalové kroky. Vždy to bude moja srdcovka. Taktiež sledujem aj Fortuna ligu a svoj obľúbený Slovan Bratislava.
Máš svojho obľúbenca aj medzi svetoznámymi klubmi?
– Áno, Arsenal Londýn. Ocino je veľkým fanúšikom kanonierov a svoju lásku k anglickému veľkoklubu vštepil aj do mňa. Trochu ma mrzí, že som nezastihol časy ich najväčšej slávy, ale aj keď sa im nedarí, ostávam im verný.
Udinese si tvoje služby poistilo predĺžením zmluvy. Vieš si predstaviť, že by si sa potom vrátil hrať na Slovensko?
– Budem sa snažiť, aby som ostal v zahraničí. Je tam väčšia kvalita, možnosti, konkurencia a hráči sú viac na očiach. Keby sa ale moje plány mali zmeniť, neodmietol by som ponuku zo Slovenska či Česka. V tom prípade by som ale urobil všetko pre to, aby som bol v domácej lige jedným z najlepších a aby som si opäť vybojoval miesto v jednej z top zahraničných líg.
