PREDNÁ HORA. Do Muráňa vraj chodil na drevenom aute a deťom hádzal cukríky a peniaze. Na bulharského cára Ferdinanda Coburga na Gemeri dodnes spomínajú v dobrom. Vzdelaný a pokrokový panovník si krásnu prírodu Muránskej planiny zamiloval. Jeho život v našej krajine približuje aj poľovnícky zámoček na Prednej Hore.
Do roku 2007 boli v historickej stavbe byty pre zamestnancov aj posilňovňa pre pacientov neďalekého Odborného liečebného ústavu psychiatrického (OLÚP), n. o., ktorému unikátne sídlo panovníka patrí. Múzeum vzniklo vďaka spolupráci ústavu s múzeom vo Svätom Antone. Dnes je miestom, ktoré sa oplatí navštíviť. Expozícia nie je určená len širokej verejnosti. So záujmom sem prichádzajú aj pacienti OLÚP a ich rodinní príslušníci.
Veštba
Zámoček je plný príbehov a zaujímavostí. S trofejami hlucháňov v poľovníckom salóne je spojená veštba, ktorej panovník veril.
„Vraj mu bolo z ruky vyveštené, že v roku, v ktorom neuloví hlucháňa, zomrie. Keď už bol starý a chorý, dokonca ani palička mu už pri chôdzi veľmi nepomáhala, tak si dal vyrobiť špeciálne kreslo. Poľovnícka družina ho na ňom vynášala do kopcov a na hlucháne strieľal posediačky, len aby si zabezpečil ďalší rok života,“ priblížila Petra Glücknerová, referentka marketingu a vzdelávania OLÚP.
Zaujímavosťou je drevené kreslo, vyrobené z jedného kusa dreva.
„Je poriadne ťažké,“ s úsmevom podotkla referentka s tým, že Coburg v ňom sedával, najmä keď si obúval alebo vyzúval čižmy. Aj ďalší autentický dobový nábytok s bežnými predmetmi dennej potreby približujú život v čase, keď tu sluhovia obsluhovali panovníka. „Coburg zamestnával ľudí z Muráňa a Prednej Hory. Mali ho radi,“ podotkla Glücknerová.
Stavalo sa podľa projektu
Návštevníkov sídla zaujme aj, na tú dobu pokroková, splachovacia toaleta, cárova korešpondencia, herbáre či expozičná kuchyňa, v ktorej sa zachoval pôvodný sporák. Na stene sa vynímajú obrazy, ktorú sú vlastne kalendármi. Namaľovali ich Ferdinandove dcéry Eudoxia a Nadežda.
Podzemie plné mrazivých príbehov láka čoraz viac ľudí (+ FOTO) Čítajte Drevený poľovnícky zámok bol na Prednej Hore postavený podľa projektu, ktorý si Ferdinand Coburg kúpil v roku 1909 na jednej z viedenských poľovníckych výstav. Priebeh stavby dokumentujú dobové fotografie, zdobiace steny v múzeu. Ročne si zaujímavú expozíciu, ktorá je v podstate len doplnkovou službou OLÚP, pozrú stovky návštevníkov. „Záujemcovia sa musia vopred objednať e-mailom alebo telefonicky,“ pripomenula Glücknerová.
Aj samotný OLÚP je spätý s bulharským cárom, ktorý si v roku 1912 začal na Prednej Hore budovať svoje zimné sídlo. Nikdy ho však nedokončil. Budova bola dostavaná v 50. rokoch a slúžila ako tuberkulózne sanatórium. Dnes je to odborný liečebný ústav pre psychiatrických pacientov.
Nenaplnená posledná vôľa
Naďalej zostáva veľkou záhadou posledná vôľa cára, ktorá podľa dostupných historických prameňov nebola naplnená.
„Vraj si želal, aby jeho posledných desať kostí spočinulo v lone slovenskej prírody. Mal na mysli Zlatno pri Červenej skale. Nie je známe, čo ho pútalo k tomuto miestu. Toto želanie sa však nesplnilo,“ zakončila referentka.
František Coburg
►František Coburg, celým menom Ferdinand Maximilian Carol Leopold Maria, princ Sachsen-Coburg a Gotha, sa narodil v roku 1861 vo Viedni v šľachtickej rodine. Detstvo prežil striedavo v rakúskej metropole a tiež Paríži, keďže jeho otec Augustus bol rodákom z Viedne a matka, princezná Klementína Orleánska, pochádzala z Paríža.
Vojenské vzdelanie získal vo Viedni. Stal sa poručíkom jazdeckého pluku a neskôr nadporučíkom maďarského honvédskeho vojska. Jeho vášňou boli ornitológia, botanika, entomológia, cestovanie, prírodné vedy a poľovníctvo.
Ovládal osemnásť cudzích rečí. Absolvoval študijné a výskumné cesty do Brazílie, Portugalska, Afriky a Južnej Ameriky. V roku 1908 bol korunovaný za bulharského cára.
V roku 1893 sa oženil s bourbonsko-parmskou princeznou Márou Louisou. Mali štri deti: Borisa, Cyrila, Eudoxiu a Nadeždu. Po smrti Márie Louise sa oženil s kňažnou Eleonorou vo Reuss-Köstritz.
Ferdinand Coburg po I. svetovej vojne opustil Bulharsko a odišiel do exilu. Striedavo žil v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku. Veľmi sa mu páčilo aj na Slovensku, kde sa zdržiaval vo Svätom Antone, Sliači a na Prednej Hore. Tiež sa zaujímal o umenie. Rád maľoval a záľubu našiel v lokomotívach a lietadlách. Hlavné mesto Bulharska, Sofia, sa dodnes pýši jeho obrovskou zbierkou motýľov zo Slovenska.
Zomrel v roku 1948 v nemeckom Coburgu, kde je spolu s rodičmi pochovaný v rodinnej hrobke.
