TUHÁR. Jozef Čeman zasvätil svoj život Bohu. V tomto roku slávi skutočne významné jubileum. Kňazské rúcho si oblieka už sedemdesiat rokov. Vysvätený bol 30. mája 1948 biskupom Andrejom Škrábikom. Primičnú svätú omšu slávil 6. júna v rodnej obci Tuhár.
Doma v Tuhári ho privítali aj pri príležitosti oslavy jeho kňazského jubilea. Napriek svojmu úctyhodnému veku sa počas omše prihovoril tunajším veriacim a svojimi slovami pohladil duše prítomných.
Začiatkom roka dekana Jozefa Čemana podľa starobylej tradície diecézny biskup vymenoval za honorárneho kanonika. Stalo sa tak po mnohých rokoch. Posledné vymenovania sa uskutočnili v rokoch 2006 a 2009.
Zdravotné problémy ho oberajú o hlas
Kanonik je členom kapituly kňazov. Jeho úlohou je zabezpečenie slávnostných bohoslužieb a podpora biskupa pri správe diecézy. Vymenovanie má titulárny charakter, honor, ktorý symbolizuje uznanie kvalít a zásluh daného kňaza. „Mal by som byť nápomocný biskupovi. Pre svoj vek a zdravie nemôžem byť pri ňom fyzicky. Uvažoval som, k čomu ma Pán Boh týmto menovaním pozýva. Postupne som spoznával, že mojou úlohou je modlitbou a utrpením podopierať biskupa v jeho namáhavej službe,“ povedal skromne.
Zdravie duchovnému otcovi, ktorý od roku 1999 pôsobí v komunite Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok vo Vrícku už najlepšie neslúži. Na rozhovor po omši v Tuhári mu už veľa síl neostalo, a tak nám pomohla sestra Sr. M. Alžbeta Lukasová, ktorá s ním urobila rozhovor prednedávnom a vďačne nám sprostredkovala jeho myšlienky. Napriek zdravotným problémom, ktoré kňaza oberajú o hlas, sa tak môžeme niečo dozvedieť o jeho živote. „Počas choroby, keď sa mi neraz veľmi ťažko rozpráva, si čoraz viac uvedomujem, čo Pána Ježiša stálo každé slovo, ktoré vyriekol na kríži, aj keď to nijako nechcem porovnávať.“
Napriek svojmu podlomenému zdraviu a únave po slávnostnej omši sa neustále usmieval, bol ochotný fotiť sa s tunajšími obyvateľmi, ktorí si jeho návštevu nesmierne cenili a prívetivo komunikoval s každým, kto ho oslovil.
Počas kňazského života rád spovedal
Ako prezradil, jeho najväčšou radosťou je svätá omša. „Je to sprítomnenie obety kríža, ale aj zmŕtvychvstania. To je podstata kresťanstva. Keby Kristus nebol vstal z mŕtvych, márna je naša viera, ako napísal sv. Pavol,“ podotkol.
Duchovný otec počas svojho kňazského života rád spovedal. „Prvý dar, ktorý dal Pán Ježiš apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní, bola moc odpúšťať hriechy. Túto moc som kňazskou vysviackou dostal aj ja. Snažil som sa vždy aspoň pol hodiny pred svätou omšou ísť do spovednice, aby som dal veriacim príležitosť zmieriť sa s Pánom Bohom a prijať jeho odpustenie,“ dodal.
Divínska pláž ponúka oddych aj zábavu Čítajte Pri návšteve Tuhára sa duchovný otec nevyhol spomienkam. Zaspomínali si aj jeho priatelia z detských čias. Jozef bol vraj tiché a dobré dieťa. Sám kňaz si spomenul na rodičov Jozefa a Máriu a súrodencov. Žili vo veľkej biede. Otec neustále pracoval, aby dokázal uživiť rodinu. „Bol pre mňa príkladom aj výzvou, aby som sa aj ja ako duchovný otec veriacich celý vložil do služby.“
Pred dvomi rokmi sa stal čestným občanom Tuhára. „Chceli sme sa mu tak odvďačiť za šírenie dobrého mena našej obce,“ odôvodnil starosta Peter Čeman. „Všetci sme na neho veľmi hrdí,“ dodal.
