TOMÁŠOVCE. Už približne dva roky je dvadsaťpäťročná Tomášovčanka Dominika Pivková členom partie arbitrov Oblastného futbalového zväzu Lučenec.
So sympatickou rozhodkyňou sme sa porozprávali o jej zážitkoch z prevažne mužského sveta okresného futbalu. V rozhovore okrem iného prezradila, ako zvláda narážky a nadávky, či to, prečo nemá rada filmujúcich futbalistov.
Predpokladám, že vášmu rozhodnutiu stať sa rozhodkyňou predchádzal dlhý čas strávený na ihrisku v úlohe hráčky. Je to tak?
- Áno. Vyrastala som v bytovke a už ako malé dievča som s chlapcami chodila hrať futbal. Keď som mala 11 rokov, začala som hrať za žiakov Vidinej a neskôr Tomášoviec. Potom som nastupovala za ženy Lučenca a Banskej Bystrice. Je to možno zvláštne, ale s chlapcami sa mi hralo lepšie. Podľa mňa majú na futbal lepší nos.
Vedeli ste sa ako dievča presadiť v partii chalanov?
- Samozrejme. Veď som to zo striedačky dotiahla až na kapitánku tímu. (smiech)
Loptu ste však časom vymenili za rozhodcovskú zástavku. Ako sa mladá futbalistka dostane z poľa za postrannú čiaru?
- Ešte počas pôsobenia v ženskom tíme Lučenca ma dosť dlho presviedčali, aby som sa vydala touto cestou. Kvôli práci som sa ale presťahovala do Banskej Bystrice, kde som pokračovala v hráčskej kariére. Až po návrate domov, približne pred dvomi rokmi, som sa k tejto myšlienke vrátila a rozhodla si obliecť rozhodcovské tričko.
Spomínate si na svoj prvý kontakt s novou úlohou?

- Bolo to veľmi rýchle, pretože som nastúpila do rozbehnutej sezóny. Nervózna som nebola, hoci ako hráčka som na rozhodcov zvykla nadávať. (smiech) Premohla ma zvedavosť a chcela som zistiť, aké je to stáť na opačnej strane. Rozhodcovskú kariéru som začala zápasom žiakov, ktorý nebol ničím výnimočný. Do druhého stretnutia, v ktorom sa stretli muži z okresnej ligy, som nastúpila ako čiarový rozhodca. Stres ani trému som necítila. Na ihrisko som vybehla s tým, že si pozriem futbal a popritom urobím svoju prácu.
Spomenuli ste, že ako hráčka ste neraz na rozhodcu zvýšila hlas. Zažili ste takúto situáciu aj z opačnej strany?
- Samozrejme. Zo strany hráčov to boli skôr nepatrné náznaky popod nos, keďže sa skoro všetci poznáme. Viac a horšie ma počastovali diváci, ale beriem to s nadhľadom. Ako som spomenula, v okrese sa takmer všetci poznáme a skoro vždy sa našiel niekto, kto sa ma zastal. Našťastie, negatívnych momentov som doteraz nezažila mnoho. Práve naopak. Po zápase ma najmä tréneri zvyknú pochváliť za spravodlivé verdikty, čo ma vždy veľmi poteší a nakopne.
Ako na nežnejšie pohlavie reaguje prevažne mužské okolie? Stalo sa, že s vami na ihrisku alebo po zápase niekto flirtoval?
- To nie. Keď sa objaví mierny náznak flirtu, delegáti si ma s humorom zastanú slovami: „Nechajte ju na pokoji, tá je naša.“ (smiech)
A čo spoločné šatne?
- S tým problém nemám, ale kolegovia mi zvyknú dať prednosť, aby som sa prezliekla osamote. Vážim si to, pretože ku mne väčšinou nepristupujú ako k žene, ale ako k svojmu dlhoročnému kamarátovi. (smiech) Samozrejme, vždy je to v rámci zábavy. Všetci rozhodcovia v lučeneckej oblasti sme dobrá a kamarátska partia.
Mnoho kamarátov máte aj v radov hráčov. Je ťažké odosobniť sa a nefavorizovať jeden tím alebo jednotlivcov?

- Chvalabohu nie. A to som dokonca rozhodovala v zápasoch, kde hral aj môj priateľ. Kamarát či nie, ak je hráč v ofsajde alebo hrá proti pravidlám, upozorním na to. Dokonca si rada všímam „filmárikov“. V lige nastupujem ako čiarová rozhodkyňa, ale na turnajoch pískam v úlohe hlavného arbitra. Keď sa niektorí zvalia na zem, zvíjajú sa v kŕčoch a dobre, že sa nerozplačú, tak s tým u mňa neuspejú. (smiech) Raz ma ako hráčku tvrdo sfaulovali, no rozhodca ma povzbudzoval, aby som zápas dohrala a tak sa aj stalo. Potom mi v nemocnici povedali, že mám zlomenú nohu. Keď som také niečo zvládla ja, musia aj chlapi. (smiech)
Kde sa cítite lepšie? Za čiarou alebo v poli?
- Určite v poli. Po dvoch rokoch, ktoré som v lige strávila ako čiarová rozhodkyňa by som rada dostala od vedenia dôveru a nastúpila ako hlavný arbiter. Zatiaľ sa na to pozerám z lepšej strany. Keď sa po zápase schyľuje k vášnivejším emóciám, všetci nespokojní obkolesia hlavného a ja si spokojne odkráčam do šatne. Ak by však k niečomu malo dôjsť, pokojne využijem skúsenosti z kickboxu. (smiech)
Mnohí futbalisti majú svoj idol. Máte aj vy svoj rozhodcovský vzor?
- To nie. Priznám sa, že ako diváčka sledujem len hru a nie výkony rozhodcov.
Máte ciele, ktoré by ste si ako rozhodkyňa chceli splniť?
- Jasné. V prvom rade by som chcela dostať príležitosť a aspoň raz za čas v lige prebrať úlohu hlavného arbitra. A potom časom pískať aj v krajskej súťaži.