BANSKÁ BYSTRICA. Noc, keď sa do teplého asfaltu vrývali kovové pásy tankov, mieriacich do srdca Európy z východu, keď v uliciach zaznela ruština a ozbrojení vojaci „spriatelených krajín“ prišli umlčať pravdu, mu navždy zostane v pamäti.
Fedor Mikovič, dlhoročný redaktor Rádiovíkendu, vedúci redakcie spravodajstva a publicistiky a neskôr riaditeľ štúdia Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, patrí medzi hrdinov za mikrofónom.
Proti nabitým samopalom bojovali slovom. Pravdu bránili v čase, keď ostatné štúdiá postupne utíchali, noviny zmizli zo schránok.
Sme s vami, buďte s nami
Rodák z Hnúšte sa aktívne zapojil do vysielania federálnej rozhlasovej štafety.
Ľuďom sa prihováral zo štúdia Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica, neskôr z provizórnych priestorov, v ktorých sa rozhlasový štáb ukrýval pred okupantmi.
Nezlomil ho strach o život ani neľudské podmienky.
„Napriek obsadeniu rozhlasovej budovy na Ulici Ladislava Sáru v Banskej Bystrici vojakmi, navzdory tankom a samopalom, sme dokázali udržať vysielanie až do nástupu normalizačného procesu v Československu,“ spomína Mikovič.
Mottom dramatických a tragických dní sa stala veta: Sme s vami, buďte s nami. Znelka Kto za pravdu horí znie pamätníkom na pohnuté časy v ušiach dodnes.
V deň, keď nebojácni ľudia začali stískať medzi prstami perá a kriedy, a na stenách budov, chodníkoch, dokonca aj na tankoch sa objavili prvé nápisy v azbuke, vyzývajúce okupantov na spiatočnú cestu, zo štúdia zaznelo:
„Pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, ktorí sú od včasných ranných hodín na svojom pracovisku v štúdiu, sú pripravení urobiť všetko, čo je v našich silách, za ďalší úspešný rozvoj demokracie v našej vlasti.
Od včasných ranných hodín cez vysielač Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici preberáme vysielanie pražského rozhlasu, takže poslucháči Stredoslovenského kraja sú okamžite informovaní najnovšími správami o situácii. Pripájame sa aj k výzve vlády za úplné zachovanie pokoja v našej republike, aby nedošlo k provokácii.
My, pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, v tejto osudovej chvíli sme na svojich pracoviskách. Občania, poslucháči, aj vás očakávajú vaše pracoviská rozvážnych a pokojných.“
Bratislavské a košické štúdiá totiž stíchli hneď v prvé ráno okupácie.
„Naše štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci hneď po vpáde do Banskej Bystrice objaviť,“ podotkla rozhlasová legenda.
“„Nečudo, že keď sa odmlčala aj televízia, sa svojej nezastupiteľnej úlohy ujal práve rozhlas, ako najoperatívnejší, najpohotovejší a technicky najmenej zraniteľný prostriedok masovej informácie a komunikácie.“
„
Fedor Mikovič má dnes 73 rokov, no vždy sa nájdu zvedavci, ktorých zaujíma, ako to vlastne v tom šesťdesiatom ôsmom bolo.
Chcú vedieť, ako ich okupanti napokon vysnorili.
„Počas celodennej snahy im výdatne pomohol istý naničhodník a eštebák. Kolaborant na červenej Jawe k nám v čase, keď fungovala prísna cenzúra, chodil schvaľovať všetky príspevky pripravené do vysielania,“ priblížil Mikovič s tým, že hneď po invázii štyroch okupačných armád do Československa prestali na istý čas vychádzať denníky a časopisy.
K čitateľom sa dostávali len v náhradnej, cyklostylovej podobe.
„Nečudo, že keď sa odmlčala aj televízia, sa svojej nezastupiteľnej úlohy ujal práve rozhlas, ako najoperatívnejší, najpohotovejší a technicky najmenej zraniteľný prostriedok masovej informácie a komunikácie.“
Vysielalo sa doslova na kolene
Spontánne sa začalo hovoriť o rozhlasovej štafete. Hlásatelia si v snahe informovať o pohybe okupačných vojsk podávali imaginárny mikrofón z ruky do ruky. Tiež vyzývali ľudí, aby zachovali pokoj a rozvahu. Chceli zabrániť zbytočnému kviprelievaniu.
„Prvé hodiny a dni po Hoffmannovom príkaze vypnúť vysielače, šíriace program Československého rozhlasu, sa vysielalo doslova na kolene. Po 22. auguste sa éterom šírilo len vysielanie legálnej skupiny pražských rozhlasákov. Potom sa k nim sporadicky pridali aj plzenskí kolegovia. No a spolu s nimi sme sa prihlásili aj my z Banskej Bystrice,“ vrátil sa Mikovič do dní, ktoré sú jedným zo smutných medzníkov v histórii našej krajiny.
Postupne sa k partii spod Urpína pridávali ďalšie štúdiá. Bolo medzi nimi aj Mesto obilia. Tak nazvala svoj vysielač skupinka bratislavských rozhlasových technikov a redaktorov. V obave z odhalenia sa presťahovala kdesi na Žitný ostrov.
„Do vysielania sme zaraďovali aj odkazy dovolenkujúcich poslucháčov svojim blízkym. Čítali sme petície pracovných kolektívov a ľudí z miest a dedín. Vyjadrovali v nich nesúhlas s postupom jednej zo svetových mocností a jej troch satelitov. Zaviedli sme službu, ktorá umožňovala závodom a podnikom vzájomne sa informovať o pohybe zásob, stave výroby a odbytových ponukách,“ ozrejmil nositeľ významných slovenských i európskych ocenení.
V tom čase sa príspevky zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz. Pomáhala mu korešpondentka Júlia Drahošová. Na náhradné vysielacie posty ich doručovali vodiči Mirko Mičev, Viliam Snopko a ďalší pracovníci štúdia.
Na utajených pracoviskách sa v turnusových službách striedal celý kolektív techniky, vedený Štefanom Ivančíkom.
Z redaktorov sa na živom vysielaní podieľali Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, pražská rozhlasová redaktorka a režisérka Soňa Mlčochová, Zdeno Oravec, Štefan Turňa a Ota Plávková.
Pri mikrofónoch sa s nimi striedali hlásateľky Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.
Najmladší aktér rozhlasovej štafety
Rozhlasová partia sa obávala odhalenia miesta, z ktorého sa ľuďom prihovára. Improvizované štúdio sťahovala aj dvakrát denne.
„Neraz sa stalo, že službukonajúci pražský moderátor odovzdával štafetu Banskej Bystrici a my sme boli akurát na ceste k novému „nájomcovi.“
Prichýlili nás kade-tade. Na krajskej vojenskej správe, v spojovej priemyslovke, telocvični spojového učilišťa, dokonca sme vysielali z bytu nášho kolegu – technika Milana Janáka.
Jeho dvojročný potomok sa stal najmladším aktérom rozhlasovej štafety, pretože sa počas nášho živého vstupu nástojčivo a z plných pľúc domáhal výmeny plienky,“ podotkol redaktor s úsmevom.
“„Transportér zastal. Pár sekúnd sa nám zdalo večnosťou. Prekliaty lokalizátor sa točil. Vtom zamieril k Podlaviciam, Tajovu, Králikom."
„
Veľakrát tŕpli strachom
Rozhlasoví hrdinovia držali pokope. Radary škeriace sa z obrnených transportérov sa ich márne snažili lokalizovať. Horúcim chvíľam sa však nevyhli.
„V budove Stredného odborného učilišťa spojov na Tajovského ulici sme zažili záťah bulharskej vojenskej posádky. Práve sme vysielali v jednom z kabinetov. Pražský kolega nás vyzval vstúpiť do vysielania. Prihlásil som sa obligátnym: Tu Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica. Prečítal som správu a odovzdal slovo Hanke Kútikovej. Vtom som si všimol naliehavé gestá Milana Jurča. Naznačoval, že na ulici sa niečo deje. Podišiel som k oknu a veruže som stŕpol. Ulicou sa doslova krokom vliekol šedozelený transportér. Nad ním sa zlovestne krútil radar,“ priblížil Mikovič, ktorý v tej chvíli nechal hlásateľke dopovedať poslednú vetu správy a pomyselný štafetový mikrofón rýchlo posunul do Prahy.
„Transportér zastal. Pár sekúnd sa nám zdalo večnosťou. Prekliaty lokalizátor sa točil. Vtom zamieril k Podlaviciam, Tajovu, Králikom. Po hodine sme ho videli vracať sa z neúspešnej misie. Napokon „ulovil“ vysielač na Suchej Hore, ktorý však už mal pár dní nútenú technickú prestávku.“
Pridali sa aj ďalšie pracoviská
Rozhlasovú štafetu preberali aj ďalšie lokálne rozhlasové pracoviská.
„V Žiline to bol Slobodný vysielač Severné Slovensko, vysielač Orava v Trstenej, v Martine Stanica Kriváň, vo Zvolene Poľana, Severné Slovensko v Čadci, vysielač Gemer v Rožňave aj vysielač Ipeľ v Lučenci.
„Tanky nemôžu svojimi pásmi demokraciu natrvalo udusiť. Ak, tak len dočasne potlačiť. U nás to trvalo nekonečných dvadsaťjeden rokov. Namiesto reformného a demokratizačného procesu nastalo po roku 1969 obdobie tvrdej normalizácie.
Počas neho sa Československo stalo jednou z najkonzervatívnejších krajín takzvaného východného bloku,“ zdôraznil autor knihy Ostrov slobodného slova.
Niektorí sa rehabilitácie nedožili
V tom čase nastala chvíľa, kedy mnohí ukázali charakter, keď sa upevnili alebo naopak, zlomili vzťahy medzi ľuďmi. Normalizačný proces jasne ukázal, kto zostal neoblomným vo svojich názoroch.
„Epilóg augustových udalostí bol krutý. Personálna výmena niektorých redaktorov rozhlasového štúdia Banská Bystrica, ich profesionálna degradácia, nástup rozhlasového vysielania totalitného charakteru. Vtedajší politickí mocipáni rozhodli o odchode Jána Baláža, Ondreja Bartoša, Imricha Čierneho, Milana Jurča, Mikuláša Kováča, Viliama Mráza, Zdena Oravca, Oty Plávkovej a Štefana Turňu,“ smutne podotkol Mikovič, ktorý sa v roku 1990, po zamestnaneckých voľbách, stal riaditeľom štúdia.
Bývalým spolupracovníkom a zamestnancom banskobystrického rozhlasu ponúkol návrat na pôvodné novinárske posty.
Žiaľ, po štvrťstoročí sa nie všetci tejto chvíle dožili.
