UTEKÁČ. Tento rok si hubári prišli na svoje. Aj Teodor Očenáš z Utekáča sa motal po horách. Pohľadom však blúdil po dreve. Konáre, korene, rovné, všelijako pokrútené, to je to, čo ho láka na prechádzke a čo mu vonia.
„Vôňa dreva ma fascinuje. Ani neviem, čo ma k nemu priviedlo. Možnože je v tom kúsok otca, ktorý sa tiež okolo neho zvŕtal. Bol dôstojníkom. Potom sa chytil robiť varešky a drevený riad,“ utrúsil šikovný dôchodca. Vtom mu kútiky úst poihrali. „A splnil som si to, čo som si zaumienil.“
Na um mu zišla príhoda spred štyroch desiatok rokov. Bol na hríboch a v tom psy. Také, od ktorých nevedno, čo z nich vyvstane. „Povedal som si, že keď budem na dôchodku, budem robiť bakule pre hubárov, aby ich mali čím odháňať,“ zasmial sa.
Čo bakuľa, to originál
Teodor kedysi trávil dni za volantom. Odjazdil tri milióny kilometrov bez nehody.
„Brázdil som slovenské aj európske cesty. Kadečo som videl a zažil,“ spomenul svoje bývalé zamestnanie. „Teraz si užívam dôchodok a prácu s drevom.“
Čo bakuľa, to originál.
Dve rovnaké by ste márne hľadali. „Každé drevo je jedinečné. Má svoj tvar, kresbu, sfarbenie,“ ozrejmil Utekáčan, ktorý prvú bakuľu vyrobil tento rok v máji. „Nie som umelec. Na vyrezávané obrazy som si netrúfal. Bakule sa mi zdali pomerne jednoduché,“ povedal Teodor a ukázal na bakule, topiace sa v slnečnom kúpeli. „Dobré počasie je, tak lak vyschne aj vonku,“ podotkol.
Práca má svoju postupnosť
No skôr, ako sa ich dotkol štetec namočený do laku, bolo sa s bakuľami treba popiplať. Na začiatku bola už spomínaná prechádzka v lese.
