LUČENEC. Ako prvákovi na základnej škole mu učaroval futbal. Po nešťastnom úraze na ihrisku v trinástich rokoch mu lekári nasadili nesprávnu liečbu a dva mesiace strávené v nemocnici sa prvýkrát podpísali na obličkách. Druhú a zároveň poslednú bodku krátko na to pridalo chronické ochorenie obličiek.
Miroslav Tichý si kvôli tomu musel prejsť rokmi strávenými na dialýze aj dvomi transplantáciami. Ani ťažký osud mu ale nezabránil v tom, aby sa naplno venoval svojej vášni – stolnému tenisu.
Dnes už 47-ročný Lučenčan je viacnásobným medailistom svetových aj európskych hier transplantovaných a dialyzovaných pacientov.
Dvadsaťjedenročný na dialýze
Miroslava po spomenutom úraze na futbalovom ihrisku oslobodili z telesnej výchovy. Šport však miloval a školu aj naďalej reprezentoval na rôznych podujatiach.
Slíž vylepšil národné rekordy Čítajte V pätnástich rokoch sa zoznámil s pingpongom, ktorý mu ihneď učaroval. Pridal sa k Stolnotenisovému klubu Lučenec-Kalinovo, kde zarezával v piatej lige.
„Po strednej škole a po roku strávenom v tomášovskej Kamenine však náhle prišli zdravotné ťažkosti. Funkcia obličiek sa výrazne zhoršila a ako 21-ročný som musel začať chodiť na dialýzu,“ rozpovedal Miroslav.
S „novou“ krvou bol ako nadopovaný
Nasledovali približne dva roky plné obmedzení v stravovaní i pohybe. Keďže trikrát do týždňa si musel nechať vyčistiť krv, na cestovanie mohol zabudnúť. Napriek tomu sa na roky s ihlami v žilách pozerá s nadhľadom.
„Našťastie, lekári mi pingpong nezakázali a stále som hrával piatu ligu za Lučenec. Vždy po dialýze som bol ako vymenený, plný energie. Za stolom som počas piatkových popoludňajších zápasov behal jedna radosť. A to aj napriek tomu, že som schudol okolo dvadsať kíl. Bolo to ako doping. Dokonca sa mi zvýšila zápasová úspešnosť,“ zažartoval športovec.
Približne po dvoch rokoch prišla možnosť na transplantáciu obličky. Miroslav nezaváhal. Operácia dopadla na výbornú a začal sa nový život bez obmedzení. Asi štyri roky po transplantácii sa ale problémy vrátili.
„V tých časoch, začiatkom 90. rokov, ešte nebol výskum na takej úrovni ako dnes. Preto testy nezistili, že v darovanej obličke sa nachádzal vírus. Spadol mi celý imunitný systém. Orgán museli vybrať a znovu som nastúpil na dialyzačný proces.“
Ďalšia nádej svitla po deviatich rokoch
Kolobeh sa tak pre Miroslava zopakoval. Trikrát do týždňa čistenie krvi a v piatok popoludní stolnotenisový zápas. Kým pred transplantáciou chodil na dialýzu dva roky, po odstránení darovanej obličky mu krv čistili trikrát týždenne dlhých deväť rokov.
Marec roku 2007 so sebou znovu priniesol kus nádeje. Našiel sa vhodný anonymný darca. „Tentoraz boli vyhliadky lepšie. Pri transplantácii obličky sa pozerá na sedem bodov, ktoré určia, nakoľko je vhodná pre príjemcu. V tomto prípade sedelo všetkých sedem bodov. Transplantáciu vykonal ten istý chirurg, ktorý mi menil prvú obličku. Povedal, že za svoju dlhú kariéru sa s takouto stopercentnou zhodou stretol iba v troch prípadoch,“ povedal stolnotenista z Lučenca.
Transplantácia mu otvorila dvere do sveta
Priaznivé prognózy sa vyplnili a Miroslav už jedenásť rokov žije s cudzím orgánom. S novou obličkou sa mu podarilo dosiahnuť viaceré športové úspechy na európskej aj svetovej scéne.
Fitneska Diana Šuľajová vyhrala všetko, čo sa dalo Čítajte „Po dlhých rokoch v STK Lučenec-Kalinovo som dve sezóny strávil vo vyššej lige v drese Štadióna Bratislava. Môj súčasný športový život je spojený so štvrtoligovým STK Tomášovce, kde hrám a trénujem mladé talenty. Okrem toho sa mi v roku 2011 naskytla možnosť zúčastniť sa Svetových hier transplantovaných a dialyzovaných pacientov vo Švédsku. Nezaváhal som. Kvôli dialýze som roky nemohol cestovať a odrazu sa mi práve vďaka transplantácii otvoril svet.“
Medailu zatiaľ priniesol zo všetkých hier
Miroslav sa už pri svojej premiére vo Švédsku stal svetovým vicemajstrom v stolnom tenise jednotlivcov. Výborné výsledky mu poistili miesto v reprezentácii a národný dres si obliekol aj o rok neskôr. Aj európske hry v chorvátskom Záhrebe mali medailovú príchuť a Lučenčan si na svoje konto pripísal striebro zo štvorhry a bronz z dvojhry.
Úspešný športovec sa na európsku scénu vrátil v roku 2014, kedy v Krakove získal bronz vo dvojhre a rovnaký kov mu na krk zavesili o rok neskôr v Argentíne na svetových hrách. Pingpongista si bronz vo dvojhre a zlato vo štvorhre vybojoval aj v roku 2016 na európskych hrách vo Fínsku a cinkalo to aj tento rok. Bohatú zbierku trofejí si rozšíril na európskych hrách v talianskom Cagliari o dve zlatá z dvojhry aj štvorhry.
Zápolenie za stolmi Čítajte „Zisk každej medaily si veľmi cením, pretože konkurencia je na vysokej úrovni. Mnohé štáty pošlú na hry svojich top hráčov, ktorí účinkujú v najvyšších ligách. Pozerať sa na ich výkony, nielen za pingpongovým stolom, je mnohokrát zážitkom,“ skonštatoval úradujúci európsky šampión.
Verejnosť o nich nevie, chýbajú sponzori
Hoci sa malej slovenskej výprave darí získavať medaily, úroveň reprezentácie by podľa Miroslava mohla byť lepšia, keby sa o nich i tejto akcii viac vedelo.
„Mnohí ani len netušia, že dialyzovaní pacienti a ľudia po transplantácii majú niečo ako svoju paralympiádu. A tým pádom teda ani netušia, že si značnú časť výdavkov hradí každý člen samostatne. Tie sa pri niekoľkodňovej akcii v zahraničí pohybujú nad tisíc eur na hlavu. Tímu chýba podpora zo strany sponzorov. Všetci si preto hľadáme podporovateľov sami, čo je ešte náročnejšie,“ vysvetlil Lučenčan, ktorý túži po zlate zo svetových hier.
„V prvom rade verím, že životnosť transplantovanej obličky bude dlhšia ako odhadovaných pätnásť rokov. Športové úspechy potom budú príjemným bonusom,“ zakončil.
