POPROČ. „A vraj u nás autá nechodia. Čoby nechodili. Aj dnes pôjde jedno a hneď dvakrát. Sused išiel ráno do roboty a večerom sa bude vracať," rozhadzuje rukami Milan Husman z dediny, v ktorej je viac mŕtvych na cintoríne, než živých v domoch. Niektoré už roky klátia k zemi. Chýba im gazda.
Veru, nie je Poproč ako Poproč. V tej východoslovenskej žije takmer dvetisícosemsto ľudí. V tej na Gemeri má síce trvalý pobyt dvadsaťtri, no v skutočnosti ich tam býva len šestnásť.
Život v meste ho neohúril
Najrušnejšie je tu cez víkendy, keď do dediny, učupenej v horách medzi Hnúšťou a Revúcou, zamieria chalupári.
„Veľmi dobre sa tu žije. Božský pokoj a pohoda. Za nič na svete by som nemenil,“ dušuje sa Milan, ktorý je obecným poslancom. Život v meste si vyskúšal, ale nechytil ho za srdce. „Tri roky som žil v Rimavskej Sobote. Samý buchot, hrmot, výťah behal hore – dole, pohľad z okna na betónové škatule. To nie je nič pre mňa. V Poproči som vyrástol a tu chcem aj zostarnúť. Žijem skromne, ale šťastne,“ dodáva
Autobus príde raz za deň
Jeho priateľka, ktorá sa do dediny bez krčmy a obchodu prisťahovala len tento rok, mu pritakáva.
„Dobre sa tu žije a hlavne pokojne. Akurát keď prídu chatári, tak je tu živšie.“ To, že na nákupy treba chodiť do kilometer vzdialeného Rovného alebo do Hnúšte, nevníma ako tragédiu.
„Voľakedy ľudia žili bez obchodu aj áut a žiadna chyba im nebola. Tak akýže problém?“ zasmial sa Milan.
Ani autobus sa v Poproči veľakrát neotočí. „Príde cez obed z Hnúšte,“ pripomenul. Kto by chcel cestovať spojom v inom čase, musí si odšliapať kilometer k hlavnej ceste.
Niekde sa sedí v krčme, v Poproči pri studni
Odvtedy, ako si štamgasti podávali kľučku na dverách popročskej krčmy, uplynuli
