POLICHNO. Voľakedy bol predsviatočný čas na dedinách magický. Počas dlhých večerov sa priadlo, tkalo aj perie páralo. Veď dievky súce na vydaj potrebovali do výbavy duchny a hlavnice, ako kedysi nazývali periny a vankúše. A veruže zhltli veľa peria. Do duchny ho vošlo aj šesť kilogramov, do hlavnice dva.
Skromné domy v Polichne ožívali večer. V murovaných pieckach pukotal oheň, rozvoniavali všakovaké dobroty. Veľakrát sa páralo aj hodne po polnoci. Sestry Zuzana Fízeľová a Anna Števková rady spomínajú na časy, keď si za jeden stôl posadalo aj pätnásť žien a dievčat z dediny. Pri robote s perím prebrali radosti aj starosti, dokonca stihli postrašiť chlapov.
„Ženy išli na páračky a chlapi väčšinou zostali doma. Keď pospali, nastala naša chvíľa. Išli sme ich strašiť, neraz zahalené v bielych plachtách. Ak bol v maštali kôň, tak sa vyšikoval na druhé miesto. Gazda si ho potom musel nájsť,“ spomína sedemdesiatsedemročná Zuzana. Jej o päť rokov staršia sestra Anna sa usmieva. Na um jej zišli vrabce, ktoré veľakrát párajúce ženy poriadne nahnevali.
