LUČENEC. Veronika Homolová Tóthová je rodáčkou z Lučenca. Žije a pracuje v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pracuje v mediálnej oblasti. Polovicu z nich sa venuje aj ľuďom, ktorí prežili nacistické alebo komunistické prenasledovanie a zaznamenáva príbehy na ktoré sa nesmie zabudnúť. Pred dvoma rokmi jej vyšla úspešná kniha Mengeleho dievča. Je o dramatickom živote Lučenčanky Violy Stern Fischerovej. V októbri tohto roku nasledovala ďalšia – Mama milovala Gabčíka. Porozprávali sme sa s ňou nielen o knihách.
Čo je za vaším rozhodnutím venovať sa osudom ľudí, prenasledovaných totalitným režimom?
– Mala som veľké šťastie, že som vyrastala v rodine, kde bol prítomný aj môj prastarký. Žil s nami v jednom dome. Bol ročník 1905. Prežil od monarchie až po udalosti v roku 1989. Zažil celé búrlivé 20. storočie v strednej Európe. Zomrel na Vianoce 1999. Vtedy som mala 19 rokov. Mali sme relatívne dosť času sa rozprávať. On bol ten, ktorý mi ukázal, že všetko je príbeh a každý človek, ktorého stretneme na ulici, hoci na to nevyzerá, môže mať za sebou taký príbeh, že by som ho mohla počúvať hodiny. Odvtedy, keď si sadnem do hromadnej dopravy v Bratislave alebo idem po prázdnej ulici v Lučenci a stretnem niekoho nad 70 rokov, tak rozmýšľam, čo by mi porozprával, keby som sa ho správne opýtala.
Píšete o vojnových časoch.
– Mnoho ľudí sa ma pýta, prečo ma zaujíma druhá svetová vojna, no mňa nezaujíma konkrétne vojna, ale ľudia, ktorí ju dokázali prežiť. Zaujíma ma, ako ju prežili a čo im pomohlo. Tiež ako si dokázali potom vybudovať život, ktorý aspoň navonok vyzerá relatívne spokojný a šťastný. Motivuje ma zachovanie informácií o tom, ako sa ľudia dokázali vyrovnať s tým, čo sa im stalo a ako sa dokázali postaviť zlu.
Dokázali nielen navonok vytesniť tieto dramatické situácie tak, že ich to neovplyvňovalo v ďalšom živote?
– Nikto z nich nezabudol. Ja som hovorila asi s 80 prenasledovanými ľuďmi. Okrem jednej ženy odpustili všetci. Niektorí zatrpkli alebo žili niekoľko rokov predstavou pomsty svojim väzniteľom. Takmer všetci odpustili, keď sa im narodili vlastné deti. Získali zodpovednosť za ďalší život, chceli im vybudovať láskyplný domov. To sa vám nepodarí, keď vašou hlavnou životnou motiváciou je pomsta. Väčšina z nich to postupne vzdala, no nebolo to, samozrejme, hneď v prvý deň narodenia dieťaťa. Jediná, ktorá im neodpustila a nikdy neodpustí je žena, ktorá prežila v 50. rokoch väznicu Pankrác, kde ju prinútili porodiť dieťa, postihnuté vďaka veľmi surovým výsluchom. Neodpustila z jediného dôvodu. Neublížili jej, ale jej dcére.
Prečo o tom dlho roky mlčala?
– Pri prepustení z väzenia alebo nútených prác museli podpísať záväzok mlčanlivosti, platný dovtedy, kým režim fungoval. Za jeho porušenie im hrozilo väzenie.
Neovplyvňujú vás príbehy, ktoré ste si vypočuli? Nedotýkajú sa vás osobne?
– Vždy sa snažím počas rozhovoru odhadnúť, či oslovený človek chce, aby som s ním spomínala, a teda nejakým spôsobom sa do jeho príbehu dostala osobne, či si môžem dovoliť pri počúvaní slzy alebo by mu to nepomohlo. Musíte vedieť odhadnúť jeho povahu. Pani Viole to neprekážalo. Ona rozprávala tak emotívne a
