LUČENEC. Doposiaľ v regionálnej tlači publikoval 915 článkov o osobnostiach Novohradu. Jeho činnosť je pozoruhodná nielen na poli publicistickom, ale aj učiteľskom. František Mihály oslávil uplynulý mesiac 60. narodeniny.
Oslávili ste okrúhle životného jubileum. Mohli by ste sa pri tejto príležitosti vrátiť v krátkosti do svojho detstva a spomenúť medzníky, ktoré vám utkveli v pamäti?
Detstvo som prežil v robotníckej kolónii na Bottovej ulici vo Fiľakove. Je to vlastne prvé fiľakovské sídlisko, ktoré bolo postavené hneď po druhej svetovej vojne. Bývali sme v celkom prvej – bezbalkónovej bytovke hneď pri parku. V tesnej blízkosti stála železničná stanica. Najmä v lete, keď sme mali okná otvorené aj v noci, sme počuli všetky hlásenia o príchode a odchode vlakov. Mamička bola slovenskej národnosti, otec maďarskej. Doma sme sa preto rozprávali dvojjazyčne. Nikdy to však nikomu nerobilo problémy. Na dvore bola prevažná väčšina detí maďarskej národnosti, no rozumeli sme si vynikajúco. Hrávali sme rôzne športové i vedomostné hry. So staršími susedmi sme často chodievali na výlety na hrad, do lesa na zber čerstvých lesných plodov či kúpať sa k blízkemu potoku. Radovali sme sa z jednoduchých vecí. Skutočne nám nič nechýbalo. Všetky školy, od základnej až po vysokú, som absolvoval v slovenskom jazyku. V prvej triede základnej školy ma učila Marta Senková, v ďalších ročníkoch prvého stupňa mi bola triednou učiteľkou Elena Vošková. Na druhom stupni som mal triednu Evu Novodomskú. Keďže ona sa v roku 1972 presťahovala do Lučenca, v deviatej triede sa naším triednym stal Jozef Klinda. Mám na nich len tie najkrajšie spomienky. Mnohému ma naučili. Súbežne som vo Fiľakove navštevoval aj Ľudovú školu umenia, vtedy ešte netušiac, že sa raz aj ja stanem učiteľom hudby.
Ako si spomínate na svoje stredoškolské štúdiá? Určite ste mali svojho najobľúbenejšieho učiteľa.
- Stredoškolské štúdiá som absolvoval na štátnom konzervatóriu v Košiciach v rokoch 1973 – 1979. Škola vtedy sídlila na hlavnej ulici, v jej blízkosti bola električková zastávka a dom potravín, kde sme často chodievali na raňajky. Naším triednym profesorom bol počas všetkých šiestich rokov Štefan Čurilla. Mojím hlavným predmetom bol nástroj hoboj, ktorý som študoval až u štyroch pedagógov – Václava Adamíra, Stanislava Macáka, Jany Macákovej a Štefana Sklenku. Nebolo to veľmi šťastné riešenie, pretože som v podstate každý rok začínal u iného profesora. Každý z nich vyučoval inak, každý mal iné priority. Už som bol tretiak, keď som získal vlastný nástroj. Hoboje neboli nikdy lacné, ten môj prvý, značky Marcard, stál v tom čase (r. 1975) okolo desaťtisíc korún. A obľúbený učiteľ? Paradoxne ním nebol ani jeden zo spomínaných. Spriaznenú dušu som našiel v profesorke Soni Klemovej, ktorá vyučovala dejepis, zemepis a náuku o hudobných nástrojoch. Dobre som si rozumel aj s profesorkou Annou Liptákovou, ktorá nás učila dejiny hudby a hudobnú pedagogiku.
Ste učiteľom hudby, publicistom aj autorom kníh. Ktorá z týchto oblastí vám je najmilšia?
Mojou hlavnou aprobáciou je učiteľstvo drevených dychových nástrojov a hudobnej náuky na základných umeleckých školách. Po absolvovaní doplňujúceho pedagogického štúdia na UMB v Banskej Bystrici môžem dejiny hudby či hudobnú výchovu vyučovať aj na stredných umeleckých školách. Musím však pripomenúť, že popri zamestnaní som vyštudoval aj teóriu a dejiny kultúry na FF UK v Bratislave. No a v súvislosti s týmto vzdelaním som začal publikovať články v printových médiách. Postupne mi vyšlo aj niekoľko knižných prác. Publikovaním osobností Novohradu som tak trocha suploval svoju vysokoškolskú kvalifikáciu bez špeciálneho zaradenia do adekvátnej praxe. Mám rád každé nadané a slušne vychované dieťa, ktoré môžem viesť po umeleckej stránke k vyšším métam. Rovnako sa teším aj na ďalšie stretnutia so zaujímavými rodákmi Novohradu, ktorí majú v mojich článkoch našim súčasníkom vždy čo zaujímavé povedať.
“V roku 1990 som sa prihlásil na sprievodcovský kurz, ktorý vtedy organizovala Ekonomická fakulta UMB v Banskej Bystrici. Trval približne 5 mesiacov a medzi hlavných prednášateľov patril docent Ján Orieška. Na jeho typický úsmev a „lyžicu v jogurte“ asi nikdy nezabudnem.
„
Hovorí sa, že byť učiteľom nie je v dnešnej dobe vďačné povolanie. Ako to vnímate?
Všetkého, čo robíš dlhodobo a len s minimálnymi zmenami, sa časom môžeš prejesť. Ja som počas týchto 40 rokov prešiel celkom tromi umeleckými školami, vystriedal som siedmich riaditeľov a postupne som si zvykal na všelijaké móresy. Počas tohto obdobia som získal veľa rôznych skúseností, spoznal som mnoho ľudí a charakterov, a vďaka všetkému som sa posunul vpred. Čo sa týka hodnotenia žiakov v hudobnej škole, každým rokom sa úroveň ich kvality znižuje. Keď si spomeniem na to, aké skladby sme so žiakmi prehrali na prvom stupni pred 25 – 30 rokmi, dnes to, žiaľ nezahrá žiak ani na druhom stupni ZUŠ. Možno je na vine moderná doba. Napriek tomu mám svoju prácu stále rád a každý deň sa teším na nové stretnutia s mojimi žiakmi, kolegami i rodičmi.
Vašou prvou knižnou prácou sú Osobnosti Novohradu.
Áno, publikácia Osobnosti Novohradu bola mojou prvou knihou. Vyšla v roku 1995 s finančnou podporou Mestského úradu v Lučenci. Odvtedy som napísal aj ďalšie
