LUČENEC. Predčasne narodené deti musia o život bojovať usilovnejšie. Aby dosiahli čo najväčšiu možnú mieru plnohodnotného života stojí ich, a najmä rodičov, obrovské množstvo odvahy, trpezlivosti a neraz aj bolesti. Žiaľ, veľakrát ani to nestačí. Nie vždy je totiž možno tieto deti úplne „prebudiť“. Keď však vidíte v ich očiach iskru šibalstva a túžbu povedať niečo tomuto svetu, nedá vám nechať veci len tak plynúť a čakať, ako sa dieťa s nežičlivým osudom popasuje
Emília, ktorú oslovujú familiárne Mili, je vysnívaným dieťaťom. Na svet neprišla sama. Spolu so svojou dvojičkou Barborkou uzreli svetlo sveta 13. októbra 2015 v banskobystrickej nemocnici. Narodili sa v dvadsiatom piatom týždni tehotenstva. Mili vážila len 830 gramov. Jej sestrička, ktorá žila iba dve hodiny po pôrode, ešte menej.
Po takmer dvoch mesiacoch bola hmotnosť Mili 1200 gramov. Previezli ju do Rimavskej Soboty, kde zotrvala, až pokým váha neukázala 2450 gramov. Podľa slov rodičov, o jej prevoze ich vôbec neinformovali.
Pomôcť musela žena s podobným osudom
„Každý deň som telefonoval do nemocnice, ako sa má malá. Manželka už bola doma. Volajte si do Rimavskej, dieťa je už tam, povedali mi,“ trpko spomenul otec Karol Šofár. Po vyše trojmesačnom pobyte v inkubátore sa Mili konečne dostala domov. Osudom ťažko skúšaní rodičia získali cenné rady od mamičky, ktorá sa v podobnej situácii ocitla tri roky skôr.
„Veľmi mi pomohla, pretože dieťa pustia z nemocnice s tým, že je stabilizované a teda je všetko v pohode. Odporučila mi doktorku Hamžíkovú z Martina. Po objasnení našej situácie nám vyslovila úprimnú sústrasť. Bola prvou osobou z
lekárskeho prostredia, ktorú to po troch mesiacoch od pôrodu vôbec napadlo,“ rozhovorila sa o začiatkom procedúr Vlasta Šofárová, mama Mili.
Po krátkom čase už aj so svojou dcérkou cestovala do Martina. Tam im vysvetlili, čo všetko majú robiť, že musia stále cvičiť najmä „vojtovku“. Je to slangový výraz pre súbor cvičení, používaných na liečbu porúch pohybového ústrojenstva, zostavených českým doktorom Václavom Vojtom. Vychádza z toho, že v centrálnom nervovom systéme človeka sú geneticky zakódované vrodené pohybové vzory.

Drahá liečba
Keď mala Mili pol roka, zažila s mamou aj staršou sestrou Terezou svoj prvý rehabilitačný pobyt. V prvom roku stihli ešte jeden v Dunajskej Lužnej. Popritom absolvovali vyšetrenia na očnom oddelení na bratislavských Kramároch či návštevy neurológie v Banskej Bystrici.
„Doktori vám nič konkrétne nepovedia. Akoby sa báli, pretože rodičia sa každej optimistickej prognózy chytia. Aj v našom prípade boli opatrní. Až pred deviatimi mesiacmi povedali, že bude chodiť. Problém je vždy v mozgu, ktorý vysiela signály. Mali sme krvácanie do mozgu na hranici štvrtého stupňa, čo už je smrť. Tiež hrozil hydrocefalus. Tesne nás všetko minulo.“
Minuloročná liečba Mili stála tisíce eur. Na tento rok už všetky rehabilitačné centrá oznámili zvyšovanie cien.
„Nemáme šancu ušetriť toľko peňazí. Žiaľ, sme odkázaní na pomoc iných. Mili už nebude bez diagnóz, to je jasné. No všade, kde ideme, nám vravia, že má veľké šance, avšak len s absolvovaním rehabilitačných pobytov,“ ozrejmil Šofár.
Mili má tri roky. Ešte nerozpráva. Lekári tvrdia, že v tomto smere nič nie stratené. Slovo mama už zvládla. Zrejme po nej zdedila povahu bojovníčky. Kto ju spozná, vidí, že rany, ktoré jej život uštedril, nesie statočne.
„Verím, že to zvládneme. Nárok máme len na mesačný pobyt v Kováčovej a dva pobyty v Dunajskej Lužnej. To je však málo, ak chceme, aby napredovala. Vlani sme absolvovali až osem pobytov. Zvyšné v súkromných centrách. Päť mesiacov sme boli mimo domu.“Šofárovci ani doma nezaháľajú a pravidelne cvičia. Mili navštevuje Špeciálnu škôlku M. R. Štefánika, kde ju od začiatku vedie fyzioterapeutka Hanka Pentková.
Rodičia sa nevzdávajú
Väčšinu peňazí, potrebných na rehabilitáciu, získali Šofárovci prostredníctvom darovania dvoch percent z daní. „Okrem priateľov a známych tak vďačíme aj neznámym darcom. Bez nich by Mili nezaznamenala taký progres. Pri nepoužívaní svalstva sa šľachy skracujú a hrozí operačný zákrok. Podľa aktuálnych informácií od doktorov tento stav u nej našťastie zatiaľ nenastal,“ pripomenula Vlasta.
Sociálna poisťovňa rodine prispela na kúpu auta, keďže ju treba voziť do škôlky. „Zvyšok doložili naši rodičia. Niektorí ľudia si už myslia, že sa máme dobre a peniaze nepotrebujeme. No všetko, čo dostaneme, zhltne liečba. Je to vydokladované. Žiaľ, nie všetkým to vysvetlíte,“ podotkla Vlasta na margo nepríjemných reakcií, s ktorými sa už stretla.
Starostliví rodičia vedia, že v snahe nemôžu poľaviť. Napredovanie je badateľné. „Minimálne do šiesteho roku dieťaťa je šanca na zlepšenie stále vysoká.“
V závere posledného pobytu v košickom rehabilitačnom centre Liberta sa Mili dostala aj k výrobe vianočných gulí, ktoré odovzdal prezident Kiska pápežovi Františkovi. Samozrejme, že jej prítomnosť mala symbolickú hodnotu. Ale aj jej dotyk je na darčeku, ktorý doputoval až do Vatikánu. Rodičia veria, že raz sa jej podarí niečo aj skutočne vyrobiť. Sú rozhodnutí nevzdať neľahký boj, pokiaľ bude čo i len iskierka nádeje na zlepšenie.