KLENOVEC. Hrkotanie kolovrátkov a tkáčskych stavov v klenovských domoch utíchlo. Remeslu a výrobkom, ktoré voľakedy dedinu preslávili, doba už roky nepraje. Kvalitné prírodné produkty vytlačil lacný tovar z ázijských krajín.
V dedine, učupenej pod Klenovským Veprom, predsa len žije zanietenec, ktorý stále živí tradíciu ručného spracovania vlny a spod jeho rúk vychádzajú originálne koberce a guby. Ján Fotta je aktuálne v Klenovci, a možnože aj krajine, jediným gubárom.
V dedine bol najmladším gubárom
Šikovný Klenovčan má aj po rokoch v pamäti časy, keď mu učarovalo remeslo spojené s ovčou vlnou. Do jeho tajov ho zasvätil sused.
„S výrobou kobercov a gúb som začínal v roku 1979. Mal som 26 rokov a bol som najmladším gubárom v dedine,“ spomína bývalý zdravotnícky ošetrovateľ.
Čuchračka, česačka, kolovrátok aj tkáčsky stav sa postupne stali jeho spoločníkmi na voľný čas. S každým výrobkom rástla chuť vytvoriť ďalšie. Chlpaté koberce, ako guby mnohí nazývali, boli v tom čase žiadané. Stali sa praktickými aj estetickými doplnkami domácností.
„Propagovalo ich Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), fungovali predajne na Slovensku, dokonca sa vyvážali aj do zahraničia. Len v Klenovci bolo vyše troch desiatok gubárov,“ podotkol Fotta a pripomenul prieskum ÚĽUV-u v roku 1959. Ani vtedy to s gubárstvom nebolo ružové.
Bývalý šofér mení korene stromov na skvosty Čítajte „Myslím, že vtedy bol len jeden gubár. Žil v Jelšave. Klenovec bol zameraný na súkenníctvo, avšak boli tu stroje, vhodné aj na výrobu vlnených kobercov a gúb. Remesla sa chopili páni Aláč, Brndiar a Bobrovský,“ priblížil zručný dôchodca s tým, že vďaka ÚĽUV-u bol rozvoj gubárstva v Klenovci podporený aj finančne.
Slovákov oslovil lacný tovar spoza hraníc
„V 80. rokoch to u nás vyzeralo na obrodu tradičného remesla. Postavila sa veľká hala, čakalo sa na stroje. Napokon z toho zišlo,“ dodal.
Po nežnej revolúcii sa trh smerom ku krajinám, o výrobkoch ktorých dovtedy Slováci ani nechyrovali, otvoril. Lacný tovar ich oslovil viac ako domáca kvalita. Záujem o guby opäť upadol. Ani pokus o jeho oživenie založením sociálneho podniku nevyšiel.
Aj chovatelia oviec, zameraní prevažne na produkciu vlny, to nemali a ani nemajú ružové. Valašky postupne z klenovských pastvín mizli.
Šikovnú IT-čkárku inšpirovala aj Alžbetka z Jakubiskovej Perinbaby Čítajte „Vôbec sa im nečudujem. Veď kedysi dostávali za kilogram vlny 180 – 220 korún. Teraz je to už len 35 centov za kilo. Keď zaplatia za strihanie oviec, tak chovať sa ich na vlnu skutočne neoplatí,“ dodá Fotta trpko s tým, že veľakrát vlna končí v odpadkoch. No nájdu sa aj takí, ktorí o záchrancovi tradičného remesla vedia a vlnu mu vďačne donesú. „Aj teraz som našiel na dvore vrece s vlnou. Ktosi mi ho prehodil do dvora,“ usmial sa gubár.
Najviac času zhltne príprava
Všetko má svoju postupnosť. Aj zrod vlneného koberca či guby si vyžaduje čas.
„Najprv si musím špinavú vlnu pretriediť podľa špinavosti, kvality, farebnosti. Potom ju na dva-tri dni namočím do vody v sudoch. Zbieram si dažďovú,“ priblížil ľudový výrobca s tým, že voda, v ktorej sa „vykúpala“ znečistená vlna, je neskôr vynikajúcim hnojivom.
„Potom ju vystriekam vysokotlakovým čističom a vysuším. Po druhom prebratí, kedy ju zbavím všetkých mechanických nečistôt, ide na ďalšie spracovanie.“
Nie všetky výrobky Jána Fottu majú prírodnú farbu. Mnohé sú pestré, podľa želania zákazníka. „Vlnu farbím vo väčšom sude s horúcou vodou. Keď má približne 70 – 80 stupňov Celzia, pridám farbu a premiešam ju s vlnou. Stabilizátormi sú soľ a ocot. Farby sú kvalitné a trvácne, určené špeciálne na vlnu.“
Potom prídu na rad čuchračka, česačka aj kolovrat, ktorý si Ján vyrobil zo starého šijacieho stroja. Napokon, všetky stroje sú jeho dielom. „Povedal som si, že keď to dokázali naši predkovia, v čase, keď nemali k dispozícii technické vymoženosti, ba ani elektriku, tak to musím zvládnuť aj ja.“
Keď si sadne za tkáčsky stav, práca mu ide pekne od ruky, akoby po pamäti. Vidieť, že ju s láskou robí už roky.
Vlnené výrobky bývalej učiteľky lahodia oku, v lete chladia, v zime hrejú Čítajte „Príprava je vždy najdlhšia. Koberec utkám pomerne rýchlo. Na meter štvorcový mi treba približne desať hodín. V prípade guby trvá výroba rovnakého rozmeru o päť hodín viac,“ ozrejmil Fotta a opäť si povzdychol pri spomienke na časy, keď gubárstvo v Klenovci prekvitalo.
„Z ÚĽUV-u nám prišla už opratá vlna. Preto proces výroby trval omnoho kratšie. Za mesiac z dediny odišlo aj 500 metrov štvorcových výrobkov. Ročne sme tu dokázali spracovať 5 – 7 ton ovčej vlny.“
Ľudí zaujímajú gubane
ÚĽUV má stále záujem o tieto výrobky. Prostredníctvom neho sa aj tradičná krása spod rúk Klenovčana dostáva k záujemcom. Jána Fottu oslovujú zákazníci aj priamo. Tí, čo poznajú gubársku minulosť dediny, hľadajú kontakt na obecnom úrade. Aktuálne ich zaujímajú najmä gubane, teda tradičné kabáty.
„Kedysi nechýbali žiadnemu gazdovi, valachovi či pastierovi. Gubane v lete chladili, v zime hriali. Tiež vynikajúco chránili pred nepriaznivým počasím. No a v poslednom čase sa o ne zaujíma čoraz viac ľudí, čo ma, samozrejme, teší,“ povedal Fotta.
Je rád, že aj dnes sa nájdu takí, čo by si chceli výrobu kobercov a gúb vyskúšať. Upozorňuje však, že za dve – tri hodiny sa tomuto remeslu nedá naučiť.
„Ideálne by bolo zorganizovať aspoň trojdňové kurzy. Záujemcovia o ne sú. Hádam aj na dva turnusy by ich bolo. Aj to môže pomôcť k zachovaniu tohto pekného remesla,“ podotkol gubár, ktorý má dvoch vnukov. Deväťročného v Nitre, trojročného v Lučenci. „Hádam sa to aj im zapáči. Starší už dnes javí záujem,“ zakončil Fotta.
