ČÍŽ, SMRDÁKY, BARDEJOV. Na Slovensku je približne 1600 minerálnych a termálnych prameňov. Najviac sa ich nachádza medzi Bardejovom a Prešovom, v Popradskej kotline, na Liptove, Turci, v Strážovských vrchoch a v okolí Trenčína.
Slovania ich už od pradávna uctievali. Bol to zvyk z predkresťanského obdobia. Verili, že keď im prinesú obetu, medové koláčiky a medovinu, voda zo
"zázračného" prameňa im prinavráti zdravie a zabezpečí vlahu pre úrodu.
„Ešte v 6. storočí n. l. napísal byzantský historik a učenec Prokopios, že Slovania nad Dunajom uctievajú rieky, vodné víly a iné božstvá, prinášajú im obety a pri nich spoznávajú veštby. Kniha nariadení uhorského kráľa Ladislava z poslednej tretiny 11. storočia n. l. prikazuje, že ktokoľvek podľa zvykov prostého ľudu dáva obety vedľa studničiek, ku stromom, prameňom, má za trest odovzdať vola. Po
prijatí kresťanstva sa tieto aktivity snažila cirkevná vrchnosť a panovníci vymýtiť", priblížila etnologička Katarína Nádaská.
Jarné čistenie studničiek a prameňov
V dôsledku trestov obetovanie vodám zaniklo, no ľudové zvyky naň jednoznačne stále odkazujú.
„Pretrvalo jarné čistenie studničiek a prameňov v chotári i povera, že do Turíc museli byť všetky čisté. Ešte v medzivojnovom období sa tradovalo, že chotár, ktorý tak neučiní, bude trpieť nedostatkom vlahy," dodala Nádaská.
Túto prácu mali na starosti mládežnícke družiny a vdovy, aby vodný zdroj
nevyschol, ako nikdy nevysychajú ich slzy.
Na Slovensku sa studničkám venovala pozornosť do polovice 60. rokov minulého storočia. Chorí z nich na svitaní naberali vodu a umývali si postihnuté miesta kusom látky, ktorý nechávali v blízkosti vodného zdroja na kríkoch a konároch stromov. Verili, že chorobu si takto neodnesú so sebou, ale ostane na tomto mieste.
„Po prijatí kresťanstva sa začali uctievať pramene, ktorým sa pripisovala
zázračná voda. Objavovali sa napríklad na mieste mariánskeho zjavenia. Vzniklo
tam pútnické miesto, napríklad Marianka, Staré hory, Litmanová. Studničkám na týchto miestach sa pripisujú priam divotvorné zázraky," uvidla etnologička.
Povery
Umývanie mladých dievčat v tečúcej vode skoro ráno na Veľký piatok malo odstrániť kožné defekty z tela žien.
„Podobne tomu bolo aj na Štedrý deň, keď sa symbolicky ľudia oplachovali v tečúcej vode, aby boli zdraví počas celého roka," dodala Katarína Nádaská.
Voda z prameňov a studní sa však využívala aj na rôzne obrady a k čarom. V čiernej mágii používali vodu, ktorou sa umyl mŕtvy človek.
„Bežne sa mala vyliať do vykopanej jamy, ale dala sa magicky zneužiť a vyliala sa niekomu do dvora. Keď potom do nej nič netušiaci človek vstúpil, mal zomrieť. Podobne sa takáto voda liala pod nohy svadobnému sprievodu, aby do nej mladý pár idúci zo svadby vstúpil a ich spoločný život mal skoro skončiť smrťou jedného z nich," ozrejmila Nádaská.
Každý slovenský chotár má svoju studničku či prameň. Podľa nich si napríklad dávali svoj pseudonym umelci. Prozaička Božena Slančíková si pridala k svojmu menu názov prameňa, ku ktorému rada chodila - Timrava. Mesto Modra sa podľa jednej povesti volá po Modrom prameni, ktorý tam vytryskol, keď toto územie osídlili ľudia.
Pramene zviditeľnili príbehy
Slatina, Fatra, Budišská, Baldovská boli na začiatku tiež len prameňmi s blahodarnou vodou. Dnes si ich kupujeme ako balené minerálky.
Aj sláva slovenských kúpeľov sa začala pri obľúbených lokálnych prameňoch vody. Zviditeľnili ich príbehy o výnimočných uzdraveniach po napití sa zo zázračného prameňa. Bardejovské kúpele, Ľubovnianske kúpele, Vyšné Ružbachy, Smrdáky a mnohé ďalšie dodnes liečia aj pitím minerálnych vôd.
Bardejovské kúpele hostili cisárovnú Sisi, ktorá sa tu regenerovala prechádzkami a pitím minerálnych vôd. Ani naši národní buditelia a bardi sa nevyhýbali kúpeľom, napríklad Ľudovít Štúr navštevoval kúpele Ondrašová.
„Liečivé pramene v dnešných kúpeľoch Smrdáky našiel podľa ľudovej povesti pastier, ktorý si v nich umyl boľavé nohy a vyliečil si ich. Táto správa sa rozšírila po celom kraji a ľudia tento prameň začali vyhľadávať. Prvá písomná zmienka
o kúpeľoch je z roku 1617. Kúpele Číž zase vznikli vďaka vŕtaniu studne v roku 1860, v ktorej sa objavil jódový prameň. Neskôr ho pomenovali Themis. Povesť o Dudinciach pre zmenu hovorí o rímskom vojvodcovi Aquilliusovi, ktorému sa pri dobyvačnom ťažení stratil v tejto lokalite syn. Zúfalý otec ho našiel bezvládneho na miestach, kde vyvierali pramene. Vodná víla mu chcela pomôcť, avšak požadovala prepustenie všetkých zajatcov, ktorí pochádzali z tohto regiónu. Víla pokropila chlapca liečivou vodou a ten následne ožil. Nie je teda žiaden div, že v slovenských ľudových rozprávkach sa to len tak hmýri rozprávaním o živej vode, zakončila rozprávanie o prameňoch a studničkách etnologička Katarína Nádaská.
