LUČENEC. Prípady neplnoletých, prekračujúcich hranice zákona, pribúdajú. Šikanujúci školák z Tornale či agresívni tínedžeri v Tisovci sú toho dôkazom. V tejto súvislosti sme oslovili školského psychológa Róberta Rácza z Lučenca.
Ste pedagógom, školským psychológom, máte skúsenosti s futbalovým trénerstvom. Mladých teda môžete hodnotiť z viacerých uhlov pohľadu. Aká je podľa vás dnešná mládež? Je náročné s ňou pracovať?
Na vysokej škole nás učili, že psychológ by nemal hodnotiť. Preto poviem svoj názor bez prvku hodnotenia: Bolo by nekorektné zovšeobecniť tvrdenie, že práca s mládežou je náročná. Niekedy je jednoduchá a bezproblémová, inokedy náročnejšia. Záleží to od mnohých faktorov. Každopádne, doba sa výrazne zmenila a priniesla veľmi špecifickú generáciu mladých.
Môžete byť konkrétnejší?
Zdá sa mi, že súčasná mládež rieši často úplne iné veci ako ja a moji rovesníci, keď boli v jej veku. A to je medzi nami neraz nie generačný, ale len polgeneračný rozdiel. Je za tým najmä vplyv technológií, masmédií a v nich prezentovaných vzorov, zmena hodnôt, orientácia na seba, svoj výkon, výsledky a potreba uznania inými, tiež potreba vlastniť všetko hneď, najlepšie bez vynaloženia úsilia. Rodinné systémy sa tiež výrazne zmenili. Výchova je buď príliš liberálna, alebo, naopak, direktívna. Dôležitý je aj vplyv rozvodovosti, nejednotnej výchovy a tiež rôznych „závadových“ skupín. A to je len zlomok faktorov, ktoré ak sa vhodne zmixujú, potvrdzujú spomínanú náročnosť práce s mládežou.
Znamená to, že dnešná mládež je značne komplikovaná?
Samozrejme, že nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca a hovoriť len o negatívach. Mnohí mladí sú nesmierne inteligentní, rozhľadení, cieľavedomí, ambiciózni a šikovní v mnohých oblastiach.
Zohráva podľa vás podstatnú úlohu rodina alebo stačí na riešenie problémov psychológ?
Rodina je alfou a omegou všetkého. V odbornej praxi, či už v pozícii pedagóga, alebo psychológa, sa mi to potvrdzuje. V drvivej väčšine prípadov je potrebné pracovať s rodinou ako systémom, teda jednoliatym celkom. Bez bližšieho poznania fungovania konkrétnej rodiny žiaka neraz tápeme v neznámych vodách.
Čo to teda znamená v praktickej rovine?
Každý žiak prichádza do školy z výsostne špecifického prostredia. Len v jednej triede je ich 20 – 30, v škole stovky, čo je už pomerne slušný priestor na problémy najrozličnejšieho charakteru. A povedzme si na rovinu – my pedagógovia často máme tendenciu vnímať skôr problémy zo strany žiakov než to pozitívne v nich či ich práci. Málokedy však vidíme hlbšie súvislosti a kontext každého žiaka.
“Konzultácia s psychológom, psychiatrom či absolvovanie dlhodobejšej psychoterapie už nie je vnímané ako nálepka pre bláznov. Rozhodne neodporúčam dusiť problémy v sebe. Tak sa nič nevyrieši.
„
Aký kontext máte na mysli?
Kontext rodinného prostredia, pretože to, čo je bežné pre jednu rodinu, pre druhú môže byť neprípustným. Ak je žiak doma neustále svedkom konfliktov, vulgárností, jeho výchova nie je jednotná alebo vidí, že rodičia stále len pracujú, respektíve sú „prilepení“ k notebooku, smartfónu či tabletu, môžeme očakávať, že v školskom prostredí sa bude správať podobne. Psychológovia často poukazujú na výrazný vplyv tzv. sociálneho učenia. Zjednodušene povedané, deti prirodzene kopírujú rodičov a blízkych. Takže vrátim sa k otázke, či je postačujúce, ak s problémovým žiakom pracuje len psychológ. Nie, nie je, pretože ak mám s ním nastavené sedenia povedzme raz do týždňa, tak dosiahnuť pozitívnu zmenu v priebehu 50 minút bez súčinnosti rodiny, sa podarí len málokedy, resp. len minimálne. V tejto súvislosti by som citoval jedného z významných slovenských psychológov, nedávno zosnulého akademika a praktika, profesora Ivana Štúra, ktorý povedal: Netreba ani tak veľmi vychovávať, treba pekne žiť. Dieťa sa k vám prirodzene pridá.
Sú rodičia ochotní spolupracovať s psychológom?
Aj v tomto prípade sa to nedá zovšeobecniť. Som však rád, že mnohí z nich pochopili, že školský psychológ môže byť akýmsi spojovacím článkom a predĺženou rukou medzi nimi, ich dieťaťom a školou. Je potrebné, aby si uvedomili, že ja ako psychológ a škola ako inštitúcia sa snažíme vždy konať v najlepšom záujme žiaka a to aj za predpokladu, že dôsledky sa môžu javiť ako negatívne vo forme rôznych výchovných opatrení. Teší ma, že za štyri roky, počas ktorým pôsobím na lučeneckom Gymnáziu B. S. Timravy aj v pozícii školského psychológa, ma nevyhľadávajú len rodičia, ale z vlastnej iniciatívy prichádzajú aj samotní žiaci. Niekomu stačia jedno-dve sedenia. S inými pracujem v priebehu školského roka dlhšie. A práve v tejto kategórii je nevyhnuté zapojenie rodiny. Ak je rodina otvorená spolupráci, máme na 50 percent vyhraté. Zvyšná polovica je na samotnom žiakovi.
Sú školáci ochotní prijímať rady psychológa?
Slovné spojenie „rady psychológa“ treba najprv uviesť na správnu mieru. Je pravdou, že jednou z piatich oblastí – diagnostickej, intervenčnej, preventívnej, výskumnej – je v práci školského psychológa aj poradensko-konzultačná. Dokonca často dominuje. Nemalo by to však fungovať tak, že žiak, ktorý má problém, zaklope na dvere, ja mu poskytnem radu, on odíde s vyriešeným problémom. Tak to skrátka nefunguje. Predsa ja ako psychológ netuším, čo je pre neho tým
