LUČENEC. V rámci cestovateľského festivalu Cestou necestou v Lučenci v polovici februára predstavil Pavel Dvořák mladší, sinológ, publicista, fotograf a cestovateľ Čínu, krajinu v ktorej žije už takmer desať rokov. Jeho hodinová prednáška priniesla miestami výlet na dych berúce miesta a to sa zaobišla bez čínskeho múru, či terakotovej armády. Ako jeho meno napovedá, je synom vlani zosnulého známeho historika. Porozprávali sme sa s ním nielen ako sa dostal do tejto krajiny, ale aj o jeho začiatkoch tam.
Prezradí tiež o splnení svojho sna o čínskej manželke. Prišla reč aj na obrovský rast tejto krajiny a jej vysporiadanie sa z obrovským nárastom priemyslu a tým vyplývajúceho znečistenia. Na koniec rozhovoru Pavel prezradil aj aké plány majú s ich rodinným vydavateľstvom Rak a ako naložia s literárnym odkazom jeho otca.
Kedy vznikla vaša evidentná veľká láska k Číne?
Prvýkrat som sa do Číny zamiloval už na základnej škole keď som videl film Jackieho Chana. Ten si ma proste získal. Začal som sa zaujímať o bojové umenia, potom o čaj, čínsku kultúru, medicínu, proste základné veci, ktoré lákajú človeka ako prvé. V deviatom ročníku na základke mi rodičia zohnali moju prvú učiteľku čínštiny. Celú strednú školu som potom chodil na jazykovú školu na čínštinu. Už vtedy ma ťahalo tam ísť. Na vysokú školu som išiel na sinológiu, kde som študoval čínštinu. Do Číny som išiel prvýkrát na ročné štipendium. Po návrate som vedel, že sa tam chcem presťahovať, že tam chcem žiť. Či nejakú dobu, alebo doživotne to som neplánoval ani neplánujem, to sa uvidí. Chcel som si nájsť čínsku manželku, to som si už splnil.
Kedy ste sa tam vrátili?
Objavila lásku, ktorá je podľa nej na celý život Čítajte Po škole som nevedel ako sa dostať späť do Číny, tak som sa zamestnal v jednej českej cestovnej kancelárii ako turistický sprievodca. Mal som prvý zájazd, ktorý som mal len doprevádzať, bol som ako druhý sprievodca v zaučení. Po troch týždňoch cestovania po krajine som sa mal prísť domov. Od čias štúdia som tam mal už známych. Keď som zavolal jednej známej, že som v Číne, že ju zdravím, ale že ju nestihnem prísť pozrieť, lebo sa musím vracať späť. Ona sa spýtala, že prečo sa vraciam, lebo všetci vieme, že ty chceš v Číne zostať žiť. Nemal som, žiadne bývanie, peniaze ani víza. Povedala, že môžem bývať u nej na gauči, všetko ostatné vyriešime. Tak som zavolal domov, že sa nevrátim, pošlite mi môj počítač, prosím. Odvtedy som tam zostal.
Ako to zobrali rodičia? Muselo to byť pre nich dosť ťažké, že odchádzate tak ďaleko.
Oni čakali, že sa skôr či neskôr presťahujem do Číny, len nečakali, že to bude tak náhle. Otcovi som chýbal, lebo už na školu som chodil do Olomouca. Pre neho to bolo nepredstaviteľné ako sa dá zostať v Číne a aj chodiť pravidelne domov. Na začiatku to bolo ťažké, lebo som nemal žiadnu prácu, žiadne peniaze. Začínal som tam od nuly, ale potom som už cestoval viacej, začal som sa živiť ako tlmočník a začal som sa viacej a viacej vracať domov. Potom aj rodičia začali za mnou chodiť boli tam na troch či štyroch cestách. Veľmi sa im tam páčilo aj si zvykli na to, že som tam, ale chceli ma mať samozrejme doma.
Môžete zaspomínať na vaše začiatky?
