POLTÁR. Vladimírovi Iždinskému z Poltára hodil život pod nohy poriadne polená. Vytúžený Martinko sa narodil s Downovým syndrómom. O pár dní už chystal pohreb. Jeho manželka, ktorú čakala rutinná operácia žlčníka, zomrela. Mala len dvadsaťdeväť rokov.
Tridsaťšesťročný otecko sa statočne pasuje s nevľúdnym osudom a s láskou sa stará o chorého synčeka.
„Verím, že Maťko bude raz rozprávať a chodiť ako jeho rovesníci,“ povedal mladý muž, rozhodnutý urobiť pre svoje dvojročné dieťa všetko, čo bude v jeho silách.
Radosť vystriedal žiaľ
Na začiatku bola láska na prvý pohľad. Vladimíra s Kvetkou spojil internet. Po roku už zvonili svadobné zvony a po šiestich sa chystali na príchod vytúženého dieťatka.
„Veľmi sme sa naň tešili. Manželka chodila na vyšetrenia a tie nepreukázali, že synček sa narodí chorý,“ vysvetlil statočný otecko.
Martinko sa narodil skôr. Svetlo sveta uzrel v 37. týždni. Vtedy obrovskú radosť preťal šok. Downov syndróm a svalová dystrofia neveštili nič dobrého.
„Previezli ho do rimavskosobotskej nemocnice, pretože mal menšiu váhu,“ spomína Vladimír. Po piatich dňoch smerovala do nemocnice aj mladá mamičke.
„Kvetke mali vyoperovať žlčníkové kamene. Pred operáciou jej podali lieky, po ktorých skolabovala,“ hovorí Poltárčan a v očiach sa mu zalesknú slzy. Mladá mamička boj o život prehrala.
„Bola v bezvedomí. Dve hodiny sa ju pokúšali oživiť, avšak márne,“ v spomienkach sa vrátil Vladimír k čiernym dňom svojho života. „Maličkého držala v náručí len päť dní.“
Zronený muž sa obrátil na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pochybenie lekárov nebolo preukázané.
Na rehabilitačné pobyty nemajú peniaze
Vladimír dnes žije pre svojho synčeka, ktorý je pre neho všetkým. Stará sa o neho 24 hodín. Svetielkom nádeje sú pre neho nielen lekári, ale najmä cvičenia a rehabilitácie. Práve tie vytiahnu najviac peňazí z rodinného rozpočtu.
„Všetko, čo dostanem, ide na lieky, cestovné a bývanie. So synčekom žijeme z rodičovského príspevku a vdovského,“ ozrejmil zronený muž.
Martinko skutočne napreduje. Naučil sa sedieť, dokonca sa postaví. Prospeli by mu pobyty v rehabilitačných centrách. Tie sú však drahé.
„Nemôžeme si ich dovoliť,“ posmutnel Vladimír, ktorý sa aj napriek tomu nevzdáva. Život ide ďalej a vie, že jeho synček ho potrebuje.
