MÁLINEC. Pri spomienkach na zatopenú osadu Hámor sa pamätníkom aj po rokoch zarosia oči. Spolu s okolitými lazmi Hrozinovo, Chmeľná a Šťavica musela ustúpiť Málinskej priehrade. Vodné dielo začali stavať 1. apríla 1986.
Život z lazov vyprchal
Spočiatku ľudia pri slovách o jej plánovanej výstavbe len mávli rukou. Nedokázali si predstaviť, že ich domy zrovnajú buldozéry so zemou a gazdovstvá naveky spočinú pod vodou. Aj správy o blížiacom sa vysťahovaní brali na ľahkú váhu.
„Nechcelo sa nám to veriť, no a fakt, že sa dlhé roky od prvých správ o výstavbe priehrady nič nedialo, nás akosi upokojoval,“ spomína 76-ročný Milan Sliacky z Málinca. Pri spomienkach na vysťahovanie a búranie domov v osade sa mu i dnes tisnú slzy do očí.
„Darmo, rodičovskô bolo rodičovskô,“ povie trpko rodák z Hrozinova.
Málinská priehrada otvorila svoje útroby. Jej srdce funguje spoľahlivo (+ FOTO) Čítajte Pracoval v spoločnosti, ktorá vodné dielo stavala. Deň čo deň sledoval, ako z Hámra a okolitých lazov vyprcháva život. Proti domom, zívajúcim prázdnotou, sa postavila ťažká technika.
„Veruže to mnohí niesli ťažko. Niektorí sa dokonca utrápili na smrť. Pre nás, čo sme mali k dedovizni väzby, to bola tvrdá rana, z ktorej sme sa len ťažko spamätávali,“ hovorí senior, ktorý sa z Hrozinova odsťahoval spolu s manželkou a piatimi deťmi do domu, ktorý si kúpili v Málinci.
Kostol pochovala trhavina, kríž ľudia
Aj sedemdesiatjedenročnému Michalovi Tokárovi z Málinca pri spomienkach na zatopenie Hámra stisne srdce. Svoju rodnú osadu miloval. S rodinou sa vysťahoval medzi poslednými. Výbuchy trhaviny počas odstrelov neďalekého kopca sledoval zo záhrady alebo z okna.
„Zaznela siréna, odstavili dopravu okolo priehrady a prišla rana. Z kopca zo dňa na deň ubúdalo,“ vráti sa v pamäti dôchodca do čias, keď už bolo jasné, že Hámor navždy zmizne z mapy.
„Bola to živá osada. Mali sme obchod, školu, v ktorej sa učilo na dve zmeny, kultúrny dom aj kostol. Keď budovali priehradu, ja som staval dom v Málinci. Bolo sa treba postarať o bývanie pre rodinu,“ povedal Málinčan s tým, že približne osem rokov pred výstavbou priehrady bolo zakázané v Hámri pochovávať a stavať. Osada dožívala.
„Pozostatky mŕtvych zo zeme vybrali a previezli do cintorína v Málinci, kde opäť spočinuli v zemi,“ podotkol Tokárov kamarát Sliacky. Tiež spomenul kríž, ktorý stál kedysi na Hámorskom vŕšku.
„Preniesli ho na miesto nad priehradou. Slúžili sa tu omše, na výročie sa tu schádzali Hámorčania. Pred tromi rokmi sa to však skončilo. Škoda,“ podotkol dôchodca a ukázal na veľkú betónovú platňu za krížom.
„Pod ňou je pochovaný medený kríž zo strechy katolíckeho kostola v Hámri. Spomínam si na diery vyvŕtané pre nálože, ktoré ho mali poslať k zemi. Tiež kúdoľ prachu, ktorý sa zdvihol, keď spadol. To bol koniec Hámra,“ pripomenul so slzami v očiach.
Krajina sa z mesiaca na mesiac menila. Tam, kde bola rovina, bol zrazu kopec a naopak. Pribudla hrádza, obrovský lievik. Potom prišla voda. Dnes je okolie Málinskej priehrady magnetom pre návštevníkov tohto kúta krajiny. Chodia sem hubári, turisti sa kochajú výhľadmi z brala či brehov. Pre tamojších pamätníkov má však táto krása trpkú príchuť.
Kostol pripomína tabuľa nad priehradou
►Málinskej priehrade musel ustúpiť aj katolícky kostol v Hámri. Deň, keď výbušnina nad ním navždy urobila kríž, je poznačený slzami aj modlitbami veriacich. Miesto, kde stál, sa navždy stratilo pod vodnou hladinou.
Dnes ho pripomína tabuľa nad vodným dielom. Medený kríž z jeho strechy spočinul pod betónom neďaleko nej. Tamojší ho pochovali rovnako, ako pred rokmi priehrada svätostánok. Podľa informácií, ktoré Rímskokatolícky farský úrad Málinec zverejnil na svojej webovej stránke, sa tamojší katolíci snažili postaviť si kostol v obci. Nevedeli sa však dohodnúť, na ktorom mieste. „Hoci peniaze už boli v banke, pre nezhody veriacich nedošlo k stavbe v Málinci, ale v jeho osade Hámor,“ uvádza sa na stránke.
Kostol bol zasvätený ku cti Najsvätejšej Trojice. Posviacku vykonal 1. júna 1947 vtedajší rožňavský biskup Róbert Pobožný. Prišlo na ňu vyše 8-tisíc ľudí.
