DIVÍN. Odmalička mal silný vzťah k športu aj Bohu. Väčšina nedieľ v jeho živote preto vyzerala takmer rovnako – dopoludnia strávené v kostole, popoludnia na ihrisku.
V tomto duchu pokračuje aj v súčasnosti.
Slavomír Marko zasvätil svoj život kňazskému povolaniu a zároveň aj futbalu. V sutane je farárom Rímskokatolíckej farnosti Navštívenia Panny Márie v Lučenci, v kopačkách členom kádra šiestoligového Divína (ObFZ Lučenec).

S tridsaťdeväťročným rodákom z obce pod Divínskym hradom sme sa porozprávali o jeho športovom živote.
V rozhovore prezradil, či sa mu darí skĺbiť kňazskú cestu s tou futbalovou, či je na ihrisku impulzívny alebo ako na jeho povolanie reagujú spoluhráči.
Čo bolo vo vašom živote skôr? Túžba stať sa kňazom alebo láska k futbalu?
- Prvý bol asi futbal, teda celkovo šport, keďže aj v súčasnosti rád behám, hrám hokej, tenis a obľubujem turistiku. Narodil som sa v Divíne a deti na dedine vtedy trávili vonku omnoho viac času. Raz či dvakrát do týždňa sme piati bratia chodili hrať futbal s maminým bratom a bratrancom. Neskôr som pôsobil v tíme divínskych žiakov. Boli sme silný ročník, hrali sme prvú národnú ligu. Popritom som rád chodil do kostola. Rodičia, najmä mama, nás doma učili viere v Boha.

Prišiel vo vašom živote moment, kedy ste si museli vybrať medzi futbalom a vierou?
- Nie. Po doštudovaní lučeneckého gymnázia ma prijali na teologickú vysokú školu a aj počas štúdia som hral štvrtú a piatu ligu za Spišské Podhradie. V roku 2004 ma vysvätili za kňaza a všade, kde som odvtedy pôsobil, som súťažne hrával. Ako diakon a kaplán v Rožňave som bol v kádri Heľpy, neskôr v rokoch 2008-2011 som ako kňaz v Hosticiach pri Jesenskom hráčsky pôsobil v rodnej obci. Potom som sa dostal do Pohorelej na Horehroní, ale naďalej som cestoval do ďalekého Divína, kde sa hrala štvrtá liga. Následne som mal kvôli odtrhnutej achilovke nútenú prestávku. Po operácii a rekonvalescencii som hral v Pohorelej a mojím súčasným klubom je rodný Divín.
Aké boli reakcie spoluhráčov, keď sa dozvedeli, že majú v mužstve kňaza?
- V Divíne som vyrastal a všetci sme sa tam poznali, takže tam to išlo plynule s bežným životom. Skôr hráči mimo obce a okresu občas spravili nejaké srandičky a podpichovačky. To však patrí k futbalu.
Dokázali ste ako kňaz pritiahnuť ľudí z kostola na ihrisko a naopak, ako hráč zaplniť lavice v kostole?