tné úsmevy. O chvíľu sa z úst starostu dozvedáme, aký ťažký životný príbeh už majú za sebou.
„Ivetka, ktorú v dedine voláme aj Žofinka, žila s druhom. Mali spolu dvojičky - Mária a Frederika. Jej partner ju týral. Bil ju hlava-nehlava. Na Ivetke to zanechalo psychické následky. Medzitým im deti zobrali do Detského domova v Tornali a ona sa ocitla v psychiatrickej liečebni v Rimavskej Sobote. Súd mal rozhodnúť o tom, že deti definitívne ostanú v ústave. Vedel som, že Iveta je pod vplyvom liekov a psychicky na dne, no aj tak veľmi túžila po svojich deťoch. Cítil som, že žiadne pohodlie detského domova, farebné televízory, ani hračky a milé slová vychovávateliek nenahradia deťom ich vlastnú mamu. Povedal som si, že jej musím pomôcť. Poprosil som „Žofinku,“ aby mi podpísala plnú moc. Na súdnom pojednávaní som bol obhajca aj rečník v jednej osobe. Päť sudkýň ma presviedčalo, že nemáme šancu vyhrať. Vyvrátil som všetky argumenty súdu a sudkyne sa skoro rozplakali. Vyhrali sme! Ivetka s deťmi sú opäť spolu. Poskytol som im náhradné ubytovanie v priestoroch bývalej nocľahárne pre autobusových vodičov a myslím si, že teraz sú šťastní,“ tvrdí starosta Ján Sára.
„Kým sme nemali deti, bolo všetko v poriadku. Lenže keď sa narodili, zrazu na mňa naliehala aj druhova mama, aby sme sa zobrali. Ja som sa však vydávať nechcela. Druh ma začal bíjavať a ja som sa musela ísť liečiť. Keď som sa v Rimavskej Sobote pozerala cez okno, tak som si myslela, že každé dieťa na dvore je moje a stále som kričala: „Mário, Frederik, to som ja, vaša mama!“ Po návrate z liečenia to bol otrasný život a každý deň som prosila starostu, aby mi nejako pomohol. Druh sa „ukázal“ aj na súde a vzdal sa chlapcov.Tvrdil, že vraj nemá na to, aby sa o ne staral a od začiatku neplatí ani výživné. Aj keď deťom občas niečo kúpil, nedal im to, kým nedostal odo mňa peniaze. Teraz chodia do škôlky vo Veľkej nad Ipľom a na jeseň pôjdu do prvej triedy,“ hovorí Iveta.
„To by bolo, keby sme mali školské tašky. Chceme také rozprávkové, no mamka musí nejako našetriť. Keď niekedy neposlúchame, tak nás postraší, že nás dá naspäť do detského domova. Nechceme sa tam vrátiť. Ani o otcovi už nechceme viac počuť. Ten slintoš sa o nás vôbec nezaujíma. Ľúbime mamu a občas jej pomáhame variť zemiaky a upratovať. Ostaneme s ňou navždy,“ tvrdia svorne Mário s Frederikom. Vďaka starostovi sú teraz chlapci s mamou najšťastnejší na svete. Žiadny blahobyt detského domova im materinskú lásku naozaj nenahradí.
