RIMAVSKÉ BREZOVO. Cestu do Kyjatíc v Rimavskosobotskom okrese lemuje po obidvoch stranách les. V tomto ročnom období hýri naozaj všetkými farbami. Pre niekoho ideálne miesto na relax, pre iných Bohom zabudnutý kraj, kde líšky dávajú dobrú noc.
„Teta, nemáte dve koruny? Sme hladní,“ prosí jedenásťročný Marián a v náručí drží svoju dvojročnú sestričku Skarlet.
Zvuk prichádzajúceho auta začuli aj ďalší obyvatelia kočovného voza bez kolies. O chvíľu sa k nám naťahuje päť párov detských ručičiek. Len aby sa každému niečo ušlo. Hlad je zlý kamarát a títo malí obyvatelia lesa ho poznajú dôverne.
Kto chce niečo na tanier, musí priložiť ruku k dielu
„Tu bývame. V lese. Máme psa aj mačku. Aj starký tu s nami býva. Oco s mamou išli do dediny niečo nakúpiť. Bol tu taký ujo a povedal, že nám kúpi niečo jesť,“ vysvetľuje desaťročný Ernest a ochotne nasadne do auta.
Andreu Radičovú, 32–ročnú matku ôsmich detí, sme spolu s jej druhom zastihli u známych. Podíde k autu a bez zábran sa rozhovorí o svojom nešťastnom osude. Nezabudne poprosiť o nejaké peniaze na zemiaky, múku a chlieb. Niet čo vložiť do hrnca a deti neustále pýtajú jesť.
Spolu sa vydáme späť na miesto, kde deväť ľudí býva už takmer dva roky. Pred pár dňami zavítali do tohto nehostinného prostredia, kde chudoba cerí zuby z každého kúta, sociálne pracovníčky. Najmladšiu Kornéliu umiestnili do Krízového centra v Lučenci.
„Mala jedenásť mesiacov. Bola taká maličká a ustavične chorá. Je mi za ňou smutno. Keby som mala peniaze na cestu, šla by som ju pozrieť. Ale nemôžem tu nechať ostatné deti samé,“ žalostí sa Andrea.
Tri deti sú umiestnené v detských domovoch a zvyšných päť musí priložiť ruku k dielu, ak chce dostať niečo na tanier. Zostáva len jediné. Žobrať.
Bieda
Exkurzia sa môže začať. Do plechovodrevenej chatrče neradno vstupovať. Pokope drží snáď len silou vôle. Dvere sú otvorené dokorán. Pričňa, paplón a niekoľko špinavých handier. „Tu býva svokor,“ vysvetľuje mladá žena.
Oproti jeho príbytku je polorozpadnutá maringotka prepych. „Predtým sme bývali v obytnom prívese, ktorý bol postavený blízko dediny. Prišli však skíni a všetko nám porozbíjali. Zopakovalo sa to viackrát. Napokon nám naše bývanie podpálili. Celý náš majetok zhorel. Zostali sme len v tom, čo sme mali práve na sebe,“ spomína Andrea.
Bolo sa treba poobzerať po novom bývaní. Na dom peniaze neboli. U známych bolo pritesno. „Jeden pán nám predal maringotku. Za dvadsaťtisíc korún. Splácali sme ju po tisícke každý mesiac. Žijeme len z mojej materskej. Druh nedostáva ani korunu,“ vyratúva.
Ledva vyjde na jedlo. O teplejšom oblečení môžu deti iba snívať. Päťročný Andrej pobehuje v starom vyťahanom tričku, ktoré mu je väčšie najmenej o dve čísla. Skarlet hompáľa holými nožičkami a Ernest na tom nie je o nič lepšie. V pančuškách zájde bez problémov aj do dediny, ktorá je od miesta, kde žijú, vzdialená štyri kilometre.
„Čo varím?“ opýta sa Andrea a vzápätí si sama odpovie. „Čo príde. Fazuľu, bôb, kapustu, kašu. Deti sú nenáročné. Zjedia všetko, nepreberajú. Sladkosti nedostávajú. Načo toľký prepych?“
Siedmi na troch posteliach
V kočovnom voze to tiež vábne nevyzerá. Na troch posteliach sa musia vyspať siedmi ľudia. Do postele sa líha veľmi skoro. Keď sa zotmie, nie je čím svietiť. Elektrina by bola luxus, rovnako ako voda alebo splachovací záchod. Jediný zdroj energie, ktorým bola stará autobatéria, je už dávno vybitý.
„Neplytváme peniaze na sviečky. Aj tak by sa skoro vypálili,“ povie Andrea a vysvetlí, ako si vyrábajú sviečky zo zemiakov. „Zemiak v strede vykrojíme. Do otvoru vložíme zápalku, ktorú obmotáme handričkou, nasiaknutou olejom na vyprážanie.“
Ešteže je neďaleko malá studnička. Bez vody by bolo oveľa horšie. „Pijeme z nej, varíme, perieme. Kto sa chce kúpať, musí si nanosiť vodu vo vedrách do malej vaničky z umelej hmoty. Zakúrime do pece a zaradom sa okúpeme,“ ukáže Andrea smerom do lesa.
Studničku nevidieť, zato o líšky tu nie je núdza. Veľakrát prídu až k maringotke. „Aj medveď sa tu obšmietal, ale ako kúrime, neodváži sa prísť. Zacíti dym a zľakne sa,“ dodá.
Bez teplého oblečenia
Blíži sa zima. Teplota klesne pod nulu. Tu však akoby zastal čas. Teplé pulóvre či topánky, to je pre obyvateľov lesa neznámy pojem. Najstarší Kornel chodí do Základnej školy v Hnúšti. On jediný má teplejšie oblečenie. Aj to si treba šanovať, aby vydržalo čo najdlhšie. Topánky sú veľké, ale nevadí. Dorastie.
„Som nešťastná, že deti nemajú to, čo potrebujú. Spoliehame sa na pomoc dobrých ľudí. Občas tu zastaví auto. Prinesú nejaké jedlo. Chýbajú nám však paplóny a teplé ošatenie,“ sklopí Andrea oči, akoby sa viac na nešťastie svojej rodiny nechcela pozerať.
Deti sa obšmietajú okolo a čakajú, či im niečo nepodarujeme. „Ja by som chcel loptu,“ skríkne Marek. Jeho mladší brat Andrej má rovnaké želanie. Staršieho Kornela trápi bývanie. Mať ozajstný domov je jeho snom.
Keď odchádzame, po Kornelovej tvári stekajú slzy. Skarlet neskladá z náručia a tíško poprosí, aby sme na nich nezabudli. Detská prosba je silnou zbraňou, ktorá každého raní na najcitlivejšom mieste. Sľúbime mu, že im určite niečo prinesieme. No už v tej chvíli vieme, že pár kusov oblečenia, kúsok jedla a hračka pre malú Skarlet nič nevyrieši.
