PRIELOH. Zavialo ich do viacerých kútov sveta než sa ocitli v Novohrade na vlastnej farme takmer pri samotnej hranici s Maďarskom. Manželia Ambrošovci si plnia svoj dávny sen. Ešte zďaleka nie sú v tom štádiu, aby si mohli povedať: „Už sme za vodou“. Napriek tomu im úsmev z tvárí nevymizol a veria v povestné svetlo na konci tunela.
Dlhá cesta naspäť sa začala
„Už ako tínedžer som mal šancu vyskúšať si farmárčenie na rodinnej farme pri Bzovíku, kde som pomáhal. Zistil som, že sa mi takáto robota páči. Odišiel som ale študovať teológiu a na dlho som sa vzdialil od farmárčenia,“ začal Štefan Ambroš rozprávanie v útulnej dreveničke slúžiacej ako predajňa ich produktov.
Z mladého farmára sa mal stať evanjelický farár a z manželky, ktorú spoznal na fare v Krupine, mala byť učiteľka hry na klavíri a angličtiny. Nemohli sa viac vzdialiť od týchto predstáv.
Na stáži v USA sa začalo lámať pôvodné odhodlanie.
„Už sme boli manželia, mohol som zobrať aj ju. Ocitli sme sa v jednom zbore v Michigane, kde sme sa trochu zliberalizovali. Tam je cirkevná kultúra na inej úrovni. To mi obrazne otvorilo oči. Keď som sa vrátil, zrazu mi dosť vecí začalo vadiť,“ pokračoval Ambroš.
Pomerne rýchlo prišli deti a možnosť ísť študovať manažment do Dánska na jeden rok. Mladá rodina sa ocitla znovu akoby v inom svete. Potom sa vrátili podľa slov farmára do normálneho pracovného procesu.
„No celkom nie. Manžel išiel školiť na rok odmínovačov do Afriky, lebo sme sa zamestnali v strojárskej firme v Krupine, ktorá vyrába odmínovacie zariadenia,“ oponovala Jana Ambrošová.
Proti nespravodlivosti sa snaží bojovať doteraz Čítajte Prežitý rok v stane v sparťanských podmienkach presvedčil jej muža, že človek je tvor veľmi prispôsobivý a naučí sa žiť v akýchkoľvek podmienkach.
„Keď bol v Afrike, tak som popri dvoch deťoch a práci študovala na vysokej škole medzinárodné vzťahy. Ja som pre zmenu zistila, že keď človek musí, stíha veľa.
Následne som začala pracovať v energetike. Po manželovom návrate sme sa presťahovali do Levíc, kde som bola pri zakladaní jednej energetickej spoločnosti a následne som riadila jednu elektráreň,“ zaspomínala Ambrošová na ďalšie zmeny v ich živote. Po piatich rokoch zistila, že potrebuje zmenu, a tak sa ocitla v jednom levickom hoteli. Ale odtiaľ ju opäť zlanárili do energetiky. Ďalšie dva roky ju presvedčili, že v tomto podľa jej slov silne politikou ovplyvnenom prostredí sa už naozaj nechce pohybovať.
Filipíny silným podnetom
Manžel za ten čas stihol popri práci v strojárstve znovu odísť do Afriky. Tentokrát sa podieľal na stavbe elektrárne v Nigérii.
„Už sme chceli byť konečne spolu ako rodina, a keď dostal Števo ponuku stavať elektráreň na Filipínach, vycestovali sme všetci spolu. Každý len s kufrom osobných vecí. A zrazu nám nič nechýbalo, hoci doma sme mali veľký dom s hromadou vecí. Zistili sme, že náš pocit šťastia sa nikdy neodvíjal od počtu vlastnených vecí,“ povedala o novom poznaní farmárka. K nemu prispel aj tamojší životný štýl, ktorý napriek prítomnej chudobe pôsobil pokojne. Dôležitým zistením bolo aj to, že na trhu sa dali kúpiť kvalitné potraviny hlavne od lokálnych výrobcov.
Ale už pred cestou do ďalekej Ázie začali prvýkrát vážnejšie uvažovať o návrate k farmárčeniu, aby boli spolu ako rodina. Prvýkrát sa tak ocitli na usadlosti v Prielohu, ktorá bola na predaj. V tom čase bola cena pre nich privysoká, po dvoch rokoch strávených na Filipínach zistili, že pôvodná cena už je na polovici. Chceli predať kvôli tomu dom, ktorí vlastnili, ale majitelia usadlosti nechceli čakať. A tak ani po druhýkrát sa ešte k farmárčeniu nedostali.
Na Prieloh cez Prahu
„Už na Filipínach som začala pracovať pre jednu českú firmu, a tak som prijala ich ponuku pracovať v jej centrále, a tak sme sa ocitli na tri roky v Prahe. Števo sa ešte potúlal na pár projektoch v Indonézii, v Číne. Uvažovali sme, či neskončíme na Novom Zélande nakoniec,“ prezradila Ambrošová. Tieto úvahy už vznikli z toho, že dokonca ani v Čechách či na Orave nevedeli nájsť svoj „stred vesmíru“. Vždycky ich to ale ťahalo hlavne do kraja, kde vyrastali.
„Získali sme aspoň pole pri Dačovom Lome, kde sme vysadili levanduľu. Kúpili sme tam aj ďalšie pozemky. Zistili sme, že aj táto usadlosť je stále na predaj a už dokonca za štvrtinovú cenu,“ to rozhodlo podľa slov svetobežníčky, že im je tento kus zeme súdený. Deti im za ten čas vyrástli a pomaly sa osamostatňujú.
„Syn študuje v Prahe aj tam chce nejaký čas ostať, ale keď sem príde, pomáha nám. Tak isto dcéra, momentálne žijúca v Dánsku, kde si robí medzinárodnú maturitu. Dosahuje tam dobré výsledky, tak uvidíme, kde ešte skončí,“ s hrdosťou v hlase prezradila mama, ktorá vymenila všetky svoje medzinárodne skúsenosti za prácu na farme, kde má hlavne na starosti výrobu syrov a jogurtov.
„Na začiatok sme mali asi dvesto husí. Potom pribudli kačky, morky. Pred rokom sme kúpili prvú kravu, už ich máme viac, ale ešte by sa nám zišli nejaké. Skúšali sme mať aj včely, ale to sme už neskôr nestíhali. Starostlivosť o ne prevzala moja sestra,“ pripomenula začiatky farmárka. Inšpiráciu na výrobu syrov našli v Prahe, kde chodili na farmárske trhy.
Ocitla sa na medovníkovej ceste Čítajte „Štvalo ma to, že tam predávali hlavne zrejúce holandské syry. Veď to musíme dokázať aj my. Pustili sme sa teda aj týmto smerom. Nestíhame chodiť s našimi výrobkami za ľuďmi, tak sme im umožnili prísť sem priamo k nám, kde si nielen čo--to nakúpia, ale mnohí si tu len sadnú a aspoň na chvíľu vypnú,“ vrátil sa do rozprávania Ambroš.
Budúcnosť na dohľad
V začiatkoch farmárčenia im pomohla finančná rezerva, ktorú mali, ale tá sa minula, a tak im už zostáva sa len poriadne obracať a dúfať, že si k ich výrobkom ľudia cestu nájdu. Prvou lastovičkou je dodávanie výrobkov do predajne v Leviciach. Podobná spolupráca sa im črtá aj v Lučenci.
„Stále to však bude viac než zárobková činnosť životný štýl. Už teraz k nám cez víkendy chodia rodiny s deťmi a tešia sa z našich zvieratiek, ktorých je tu neúrekom. Chceme časom rozvinúť na farme agroturizmus s ubytovaním, a tak ľuďom unaveným z civilizácie dopriať iný druh relaxu,“ načrtla plány do budúcna Ambrošová.
Napriek tomu, že stále len hľadajú so svojimi mliečnymi výrobkami a hydinou ideálnu cestu za zákazníkmi, myslia už aj na iných.
„Ideme založiť občianske združenie, kam bude možné prispievať napríklad na podporu sociálne slabších rodín. Im by sme následne dávali naše produkty, chceli by sme viac pôsobiť v oblasti charity,“ zakončila Ambrošová. Prostredníctvom jednej panej sa im už podarilo takto začať pomáhať. Vo zviditeľnení im môže pomôcť aj ocenenie regionálny produkt Novohrad, ktoré v novembri získali.
