LUČENEC. Tvrdí, že stredné odborné školy to v prípade zamerania publikácií pre študentov majú v porovnaní s gymnáziami jednoduchšie. Preto sa rozhodol, že pre svojich maturantov napíše vlastné.
Rodina je alfou a omegou, tvrdí psychológ v súvislosti s riešením problémov mladých Čítajte Školského psychológa Róberta Rácza z Lučenca inšpirovali k tvorbe vlastných textov aj vysokoškolské kolegyne z bratislavskej Univerzity Komenského. My sme mu v tejto súvislosti položili pár otázok.
Vždy vás lákalo učiť?
V posledných dvoch ročníkov strednej školy som uvažoval o všeobecnej (neučiteľskej) psychológii a učiteľstve v kombinácii pbčianska náuka a psychológia. Napokon som sa rozhodol pre prvú alternatívu. Študoval som psychológiu, no vždy ma to ťahalo k učeniu.
Ako dlho už učíte?
Bola to len zhoda priaznivých okolností. Ako sa hovorí, k učeniu som sa dostal ako slepé kura k zrnu. A som rád, že som si príležitosť nenechal ujsť.
Ako školský psychológ ste si rok odkrútili v ZŠ L. Novomeského v Lučenci.
Áno, ale išlo o pracovné miesto vytvorené cez časovo ohraničený projekt inkluzívnej edukácie. Bolo otázne, či bude pokračovať. Nestalo sa tak. Keď finišoval, prišla ponuka učiť etickú výchovu a psychológiu na štátnom gymnáziu v Lučenci. Nastúpiť bolo treba hneď. Mal som veľké šťastie, že mi riaditeľka spomínanej základnej školy Janka Dudášová vyšla v ústrety. Na gymnázium som si odbehol odučiť a vrátil sa späť k práci školského psychológa. No a keď projekt skončil a s ním aj celý inkluzívny tím, tak som kontinuálne prešiel na Gymnázium B. S. Timravy v Lučenci, kde som učiteľom aj školským psychológom. Pôsobím tu už piaty rok.
Chytilo vás toto povolanie za srdce?
Áno a dodnes ma baví, aj keď spočiatku som skutočne nevedel, do čoho idem. Na vysokej škole som totiž neabsolvoval ani jednu hodinu náčuvovej a výstupovej praxe, tak, ako to robia študenti učiteľských smerov. Každopádne to bola pre mňa výzva.
Znamená to, že ste do učiteľstva vkĺzli ľahko?
Tu bude tých odpovedí viac, no musím povedať, že mi dalo dosť práce popracovať na tom, ako vôbec mám učiť, aké pedagogické metódy využiť a kedy, tiež ako si správne stanoviť ciele vyučovacích hodín a podobne. Žiakov tiež bolo treba klasifikovať, čo bolo pre mňa veľkou neznámou. Čo sa týka etickej výchovy, tak tu problém nebol, pretože tu je hodnotenie len v podobe absolvoval a neabsolvoval. V prípade psychológie to už bolo horšie, keďže tá sa klasicky známkuje od 1 do 5. Žiakov tiež treba čo najlepšie pripraviť na maturitu. No a od samého začiatku boli pre mňa najväčším problémom zdroje, z ktorých čerpať poznatky pre žiakov. Tu chcem zdôrazniť, že hovorím v rovine voliteľného predmetu psychológia. Škála dostupnej literatúry, učebníc, cvičebníc a didaktických pomôcok je v jej prípade pomerne úzka.
Preto ste sa rozhodli vytvoriť vlastné?
Áno. Stredné odborné školy to v tomto smere majú o čosi ľahšie. Najmä pedagogické, zdravotnícke či hotelové akadémie disponujú niekoľkými ťažiskovými učebnicami psychológie. Avšak pre gymnáziá sú vytvorené možno len dve, aj to v značne všeobecnej rovine. Preto som si začal vytvárať vlastné materiály, no musím podotknúť, že nie len tak hala – bala, z hlavy. Opieral som sa
