Na pekné zážitky a prvé lásky sa zvyčajne nezabúda. Vryjú sa do pamäti a vrások, ktoré zdobia nejednu stareckú tvár. Pavla Farkašová bola v mladosti švárna a pekná dievčina, za ktorou sa obzerali mládenci z celej málinskej doliny. Keď som ju nedávno stretol, jej chrbát bol už ohnutý pod ťarchou vysokého veku a pri chôdzi si pomáhala paličkou.
Na svoju prvú lásku však stále nezabudla. „Mala som sedemnásť rokov a vtedy som prišla do služby k Žilákovcom. Starý pán mal gazdovstvo a vlastnil nákladné autá, ktoré po širokom okolí rozvážali stavebný kameň zo Šiatoroša. Práca sa mi páčila. Rýchlo som sa naučila postarať sa o domácnosť tak, aby aj gazda bol spokojný a mne zostal čas na seba. Denne som chodila do susedov na mlieko. Tam som prvýkrát uvidela Martina. Mal dvadsať rokov a bol typom mládenca, o akom snívajú hádam všetky mladé dievčatá. Vysoký, štíhly, tmavovlasý, s krásnymi očami. Na prvý pohľad som sa do neho zaľúbila. Jeho rodičia mali v Kalinove majetky a tak som sa obávala, či nebudú proti našej láske. Moje obavy sa naplnili a matka mu zakázala stretávať sa so mnou. No láska sa zakázať nedá a tak sme sa stretávali potajomky. Trvalo to tri roky. Potom som sa vydala za Štefana, s ktorým som prežila krásne manželstvo. Ešte pred svadbou bol za mnou Martin a prosil ma, aby som sa nevydávala. Veľmi trpel a ja spolu s ním. Povedal, že sa nikdy neožení, bude čakať len na mňa. Svoj sľub dodržal. Stretli sme sa pred piatimi rokmi v Kalinove. Bolo to pred Veľkou nocou. Prihovorila som sa mu pri obchode. Povedala som, že teraz si ma môže zobrať domov. Neodpovedal a odpoveď sa už nikdy nedozviem. Nedávno zomrel. Chcela som ísť na jeho hrob. Už to však asi nezvládnem. Nohy mi už neslúžia, ale na Martina nikdy nezabudnem,“ spomína na svoju prvú lásku 93-ročná Pavla.
Autor: Ondrej Lepiš